Jozef Holúbek – dolnozemský Slovák, ktorý spájal Padinu so Slovenskom

Pripomienka prichádza v roku, keď si pripomíname 70. výročie jeho úmrtia – významný dolnozemský Slovák, právnik, spisovateľ, prekladateľ, krajanský činiteľ a zakladajúci člen Matice slovenskej zomrel 8. septembra 1956 v Trenčianskych Tepliciach, kde je aj pochovaný. Narodil sa 18. marca 1883 v Padine v Banáte, vo vtedajšom Uhorsku, na území dnešnej Vojvodiny v Srbsku, v roľníckej rodine Jána Holúbeka a Júlie, rodenej Poláčkovej. Už počas ľudovej školy v Padine ho výrazne ovplyvnil učiteľ, publicista a prekladateľ Albert Martiš. Nasledovali štúdiá v Prešove, Banskej Bystrici a na srbskom gymnáziu v Novom Sade. Po maturite študoval právo v Budapešti, kde získal doktorát práv a aktívne sa zapájal aj do slovenského spolkového života.

Literárne začal publikovať už ako mladík: jeho texty vychádzali v Obzore, Slovenských pohľadoch, Dennici i v srbskom Brankovom kole, kde uverejnil aj preklady diel Martina Kukučína.

Pred prvou svetovou vojnou pôsobil ako advokát v Novom Sade; počas vojny bol na vojenskej službe. Po roku 1918 sa zapojil do budovania československej verejnej správy: v rokoch 1918 – 1919 bol tajomníkom Slovenskej národnej rady v Liptovskom Mikuláši, roku 1919 pôsobil na Spiši ako župný radca a zástupca župana Jána Rumana a následne odišiel do Prahy, kde sa stal podpredsedom Štátneho pozemkového úradu. V období pozemkovej reformy pomáhal aj krajanom z Dolnej zeme, ktorí sa usádzali v Československu. Po odchode zo štátnej služby pracoval ako advokát v Prahe a od roku 1933 ako verejný notár v Šahách. Po Viedenskej arbitráži a pričlenení Šiah k Maďarsku sa presťahoval do Trenčianskych Teplíc, kde prežil posledné obdobie života. 

Na rodnú Padinu však nezabudol. V roku 1930 tam kúpil dom so záhradou a dvorom, ktorý následne daroval svojim krajanom; od roku 1931 v ňom pôsobili ľudová knižnica a čitáreň a konali sa tam prednášky i divadelné predstavenia. Tento čin patrí k najvýraznejším dokladom jeho vzťahu k rodisku a k slovenskému kultúrnemu životu v Banáte.

Jozef Holúbek bol zároveň spisovateľom, prekladateľom a autorom odborných textov. Jeho jedinou samostatne knižne vydanou prózou bola zbierka poviedok Z temného kúta, ktorá vyšla roku 1946 v Liptovskom Svätom Mikuláši vo vydavateľstve Tranoscius s ilustráciami Fedora Klimáčka. Zachytil v nej život, každodennosť, zvyky a folklór Slovákov v Padine v druhej polovici 19. storočia. Reedícia vyšla roku 1992 v Padine a Belehrade. Jeho prekladateľská činnosť zároveň spájala slovenské, srbské, české a ruské kultúrne prostredia.

Výrazne sa angažoval aj v evanjelickom cirkevnom živote. Za zborového dozorcu ho zvolili v Báčskej Palanke, neskôr pôsobil v Novom Meste nad Váhom, Prietrži a Malej Čalomiji a od roku 1936 bol dozorcom Hontianskeho seniorátu. Popri cirkevnej práci sa zapájal aj do slovenského spolkového a krajanského života. Matica slovenská ho eviduje medzi svojimi zakladajúcimi členmi a pôsobil aj ako jej funkcionár; bol činný v Československej jednote a zastával funkciu podpredsedu Klubu československých turistov. Životná cesta Jozefa Holúbeka spájala Padinu, Budapešť, Nový Sad, vznik Československa, Prahu, Šahy i Trenčianske Teplice. Nebol iba právnikom a spisovateľom. Patril k tým dolnozemským slovenským vzdelancom, ktorí svoje vzdelanie a verejné postavenie využívali aj na podporu krajanov a ktorí si napriek životu ďaleko od rodiska zachovali konkrétny a činorodý vzťah k svojej komunite. Aj preto je 70. výročie jeho úmrtia a pripravované bratislavské spomienkové podujatie príležitosťou pripomenúť osobnosť, ktorej život prepojil Dolnú zem so Slovenskom nielen symbolicky, ale aj praktickou kultúrnou, spolkovou a krajanskou prácou.