Kde sa stratilo slovíčko prepáč

„Keď nepršalo tri mesiace, nemuselo by ani ďalšie tri hodiny, a potom nech prší koľko chce,“ hovorili. Nuž a ich prosby počasie vyslyšalo. Bolo zamračené, ale o to príjemnejšie. Síce silný vietor ohrozil obľúbenú, opekačku na záver tábora. Spadla aj tá-ktorá kvapka, ale to bolo všetko.

V pondelok 8. augusta vo vkusne upravenej kostolnej záhrade slovenského evanjelického a. v. cirkevného zboru v Jánošíku sa uskutočnil už tradičný detský tábor, ktorého spoluorganizátormi sú Slovenský kultúrny klub, SEAVC zbor v Jánošíku a jánošícky MOMS.

Na úvod tohto zábavno-edukačného podujatia Katarína Mosnáková-Bagľašová si s deťmi pohovorila o odpade, čiže o potrebe a význame jeho triedenia a recyklovania. A aby všetko nezostalo iba na slovách, deti dostali za úlohu odpad, ktorého všade vôkol „bolo mnoho“, pozbierať a roztriediť podľa druhu – plástový do jedného koša, papier do druhého…

Bez rôznych detských hier to ani tentoraz neprešlo. Animátorky boli Mosnáková-Bagľašová a študentka teológie Martina Speváková z Báčskeho Petrovca. Pravdaže, nevystalo ani občerstvenie chutným melónom a neskoršie aj zmrzlinou.

Záverom deťom predstavili aj novú knihu pre deti Mosnákovej- Bagľašovej Deň, keď sa stratilo slovíčko prepáč, ktorú za finančnej podpory Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí spoločnými silami vydali Slovenské vydavateľské centrum, Slovenský kultúrny klub a Medzinárodný inštitút a asociácia slovenských vzdelávacích centier v Luxemburgu a ilustrovali ju Julijana Pavlovičová a Milica Nikolićová.

Deťom sa prihovoril aj Vladimír Valentík, riaditeľ SVC, a spolu si vysvetlili, ako vznikajú čarovné slová: prepáč, nech sa páči, prosím, mám ťa rád, dobrú chuť, všetko najlepšie…

„Zrejme vznikajú tak, že ich ľudia používajú. Vymyslíme si nejaké slovo, ktoré niečo znamená a začneme ho používať a iní, ktorí to slovíčko poznajú, vedia, čo to znamená. A ako sa slovíčko môže stratiť? Nuž tak, že ho ľudia prestanú používať a Katarína sa v tejto knihe práve týmto problémom zaoberá. Pohrala sa slovíčkami a hlavným hrdinom tohto príbehu je slovíčko prepáč. Predstavila si jednu krajinu, ktorá mala kráľa a kráľovnú a v tej krajine žili čarovné slovíčka, ktoré si autorka predstavila ako živých ľudí. Nuž a v tej krajine v jednej chvíli prestali používať slovíčko prepáč, ktoré preto, že ho nepoužívajú, odišlo z krajiny a iné slovíčka prosím, nech sa páči, mám ťa rád, dobrú chuť… sa ustarostili. Slovíčko prepáč im veľmi chýbalo, ale nevedeli, kde sa nachádza.

Kde bolo slovíčko prepáč, Vladimír Valentík deťom neprezradil, ale im to prezradila autorka, ktorá im prečítala celú rozprávku, a tak deti zistili, že čarovné slovíčko prepáč našli osamelé v lese. Keď sa ho opýtali, prečo odišlo, odpovedalo: „Nechcú ma, nepoužívajú ma, nuž som šlo preč.“

Bolo to ešte jedno vydarené podujatie venované výchove a edukácii detí, ktoré sa skončilo obľúbenou opekačkou. Deti sa pekne bavili a čo-to sa aj naučili. Škoda však, že ich bolo v menšom počte ako v predošlých rokoch.