Nazdar, kamaráti!
Sneh aj je, aj nie je, sviatky decembrové a januárové boli a prešli, aj prázdniny… Ale zima tá kalendárna, aj tá opravdivá, trvá stále, ako aj zimné témy pre vaše slohové práce. Potvrdia to aj naši kamaráti Daniela, Ester, Jaroslav a František, ktorí nám pomohli zostrojiť tohtoročný Detský kútik číslo 3.
Prečo som sa vtedy tak bál?
Každé dieťa sa v detstve niečoho bálo: nejakých bobov, Luciek, Mikulášov. Ja som sa bál drdov, ktorí prichádzali na zakáľačky.
Mal som vtedy štyri roky a veril som vo všetko, čo mi rodičia povedali. Bolo to na zakáľačke u kmotričky Emy. My deti sme boli vnútri a naši rodičia boli na dvore. Zrazu ma moja mama zavolala von. Myslel som, že ma volá jesť. No ale nečakalo ma jedlo. Čakalo ma šesť drdov. Keď som ich videl, dal som sa do plaču a zutekal som z dvora na ulicu. Utekal som celou ulicou a oni za mnou, s úmyslom, aby ma zastavili. Keď ma chytili, jeden z nich ma zodvihol na ruky. Myslel som, že ma chcú zjesť. Keď si však človek zložil masku, videl som, že je to môj otec. Vrátili sme sa na zakáľačku, a potom mi povedali, že si chceli so mnou trochu zažartovať. Vtedy som sa ešte raz pustil do plaču.
Vždy, keď si pripomeniem na túto príhodu, usmejem sa, ale vtedy to nebolo také smiešne.
Jaroslav Galádik, 7. c
ZŠ Jána Čajaka v Báčskom Petrovci
Tajomstvo snehovej vločky
Každoročne v zime snehové vločky prekryjú celú krajinu. Prinášajú tak radosť všetkým deťom.
Bol chladný, zimný deň. Padal sneh. Na našom dvore ho už bolo veľa. Bol som nahnevaný, lebo som musel pomáhať otcovi odhadzovať sneh. Zastal som na chvíľku, aby som si oddýchol a vtedy na moje studené, červené líce spadla jedna vločka. Bola rozkošná, biela, taká nádherná. Podobala sa čipke. Kým sa topila na mojom líci, prezradila mi jedno tajomstvo. Bola to vločka, ktorá precestovala celý svet a videla mnohých ľudí, dobrých i zlých. Bola veľmi šťastná, keď videla, ako je mnoho ľudí, ktorí si navzájom pomáhajú, ktorí sa majú radi a práve sa pripravujú na Vianoce. Ozdobujú si domy, dvory, počula vianočné piesne. Ako tak padala z výšky, zdalo sa jej, akoby padla na lúku medzi množstvo pestrofarebných kvetov. A vedela aj jedno tajomstvo: Vedela, že dedo Mráz má pre tých ľudí pripravené darčeky. A ako to vedela? Kým cestovala svetom, zaletela aj na Severný pól, kde dedo Mráz má svoju továreň na výrobu darčekov. Darčeky boli všelijaké a bolo ich hŕba. Víly a škriatkovia usilovne pracovali, aby všetky darčeky pripravili načas. Prezradila mi, že dedko Mráz má aj pre mňa prichystaný darček. Od chvíle, ako mi spadla na tvár, ubehla už hodná chvíľa a ona vedela, že umrie. Preto mi pošepla jedno ponaučenie: „Vždy, keď môžeme, musíme pomáhať iným a nežiadať si za to nič späť.“
Vtedy vločka zmizla a už po nej nezostala ani stopa. Porozmýšľal som trochu nad tým, čo mi povedala a s chuťou som pokračoval v práci, lebo, ako to vločka povedala, vždy treba nesebecky pomáhať iným.
František Prokopec, 6. a
ZŠ Jána Kollára v Selenči
Zimná idyla
Mnohí ľudia hovoria, že je zima hrozná a studená. Mnohí ju preto nenávidia.
Pre mňa je zima krásna idyla. Keď sa rozhliadnem po našej dedine, všetko je biele a všade je ticho. Možno počuť len deti, ktoré sa hrajú v snehu. Nerozumiem ľuďom, ktorí nenávidia zimu. Veď ľudia na dedine nemusia v zime ťažko pracovať v poli.
A v zime máme aj krásne sviatky: najprv sú tu Mikuláš a Lucka, potom Vianoce a Nový rok. Na Vianoce oslavujeme narodenie Ježiša Krista. Deti recitujú vianočné básne, a potom dostanú darčeky. Môj braček a ja ozdobujeme vianočný stromček. Vlani sme u starej mamy urobili veľkého snehuliaka, na ktorého sa prišli pozrieť aj susedia. V zime sú aj prázdniny, na ktoré sa zvlášť veľmi teším.
Zima je krásne ročné obdobie a myslím si, že by sa jej mali tešiť všetci, lebo nám prináša sviatky, ktoré ani jedno druhé ročné obdobie nemá.
Ester Greksová, 6. ročník
ZŠ J. M. Dragutina v Hložanoch
Rozprávali mi…
Každému z nás rodičia alebo starí rodičia rozprávali o svojom detstve alebo o niečom, čo sa dávno stalo. Aj ja som od mojich rodičov a starých rodičov počul také príhody.
Stará mama mi rozprávala o tom, ako sa v zime s kamarátmi kĺzali na ľade a keď im zunovalo, naplnili si vrecia šúštinou, urobili si snehový násyp a spúšťali sa z neho. Potom sa pretekali, kto prvý stihne domov, a stará mama vraj vtedy zletela do ľadovej vody. Mama mi rozprávala o tom, ako ju raz na výlete naháňala divá sviňa. Prechádzali sa po lese a mama videla malé divé prasiatka. Chcela ich pohladkať, ale zjavila sa ich mama a začala ju naháňať. Otec mi rozprával o tom, ako on a strýko, kým boli malí, boli veľmi zlí, tak ich babka priviazala o hrušku. Starý otec mi rozprával, ako ma učil polazuvanku, keď som mala štyri roky. On začal a ja som mala opakovať za ním takto: „Ja som malá veverička, pýtam si ja do ručníčka…“ A ja som mu však povedala: „Ja som nie veverička, a ty si medveď…“ A raz, keď sme spolu obzerali knihu so zvieratkami, keď sme prišli po orangutana, ja som ukázala prstom naňho a povedala som: „Apko!“ Potom mi kúpil hračku orangutana…
Daniela Jakušová, 8. ročník
ZŠ J. M. Dragutina v Hložanoch
Pripravili: Anna F. a Jana S.
