Osvetľovanie našej (neo)avantgardy

Pojem umeleckej a literárnej neoavantgardy (čiže „povojnovej avantgardy“) sa u nás – teda v textoch vojvodinských Slovákov – až do začiatku 21. storočia zriedkavo používal. Všeobecne ho nahrádzal približný (nie však ekvivalentný) termín postmoderna, ktorá bola tiež svojráznou enigmou, ale v určitom období aj príliš populárnym umeleckým a spoločenským javom, takže sa o nej občas predsa písalo a hovorilo. Ako praktické (ale významovo širšie) označenie sa tiež uvádzalo aj experimentálne alebo alternatívne umenie.

Na rozdiel od postmoderny, ktorej etiketou sa v priebehu 80. a 90. rokov dvadsiateho storočia charakterizovali rôzne druhy netradičnej a nekonvenčnej umeleckej tvorby (najmä výtvarnej, literárnej a divadelnej), oblasť neoavantgardy bola u nás teda menej viditeľná. Reprezentovali ju iba niekoľkí umelci, zaoberajúci sa multimediálnou tvorbou, vizuálnou poéziou, mail-artom, video-artom a performanciou, s cieľom prehodnocovania samého pojmu umenia, skúmania vzťahov medzi umením a jazykom, ako i redefinovania vzťahu medzi autorom a jeho tvorbou. Za najvýraznejších predstaviteľov takéhoto druhu tvorby medzi vojvodinskými Slovákmi možno považovať Jaroslava Supeka a Jozefa Klátika. S výnimkou časopisu Nový život, v ktorom bolo možné – hlavne vďaka niekdajšiemu šéfredaktorovi Víťazoslavovi Hroncovi – sledovať ich tvorbu, naši neoavantgardní umelci dlho zostávali záhadou pre najväčšiu časť tunajšej kultúrnej verejnosti.

Riešením danej záhady sa detailne zaoberá Marína Šimáková Speváková vo svojej vlani publikovanej vedeckej práci s názvom Podoby (neo)avantgardy v tvorbe slovenských vojvodinských autorov. Autorka v predslove poznamenáva, že kniha je výsledkom jej výskumov prezentovaných v niekoľkých štúdiách, ktoré vznikali od roku 2015. V úvodných častiach publikácie sa rozoberajú pojmy experimentálnej a intermediálnej tvorby (s ohľadom na teoretické poznámky M. Rehúša, J. Šranka, B. Szombathyho a D. Oraićovej Tolićovej), poukazuje sa na tzv. štvorzložkový model literárnych procesov v 20. storočí a stručne sa hovorí o juhoslovanskej a vojvodinskej neoavantgarde, do ktorej kontextu patrí aj tvorba niektorých našich autorov.

O experimentoch v tvorbe vojvodinských Slovákov autorka píše s ohľadom na historický kontext a spoločensko- politické okolnosti, v ktorých takéto umelecké prejavy vznikali od 80. rokov dvadsiateho storočia. Poukazuje sa na význam časopisu Nový život, ktorý neoavantgardným autorom poskytoval publikačný priestor, ako aj význam petrovskej Galérie Zuzky Medveďovej, ktorá bola otvorená aj pre netradičné výtvarné prejavy.

Osobitným prípadom bola Galéria Blatno, ktorá vznikla ako umelecký projekt niekoľkých členov výtvarnej sekcie petrovského Domu kultúry. Šimáková Speváková sa pri analyzovaní neoavantgardných prejavov vojvodinských Slovákov dôkladnejšie zaoberá najmä tvorbou Jaroslava Supeka a Jozefa Klátika, ale pozornosť venúva aj niektorým ďalším autorom (Z. Benkovi, M. Demákovi, M. Dudkovi, V. Hroncovi). Autorka si všíma aj ďalšie inovačné a experimentálne postupy v poézii vojvodinských Slovákov a tiež spomína prejavy niektorých iných druhov alternatívneho umenia (komiks, hudba, produkcia fanzínov). Jedna kapitola je venovaná recepcii slovenskej vojvodinskej neoavantgardnej tvorby v širšom kontexte.

Osobitnú časť publikácie predstavuje autorkin antologický výber s ukážkami (neo)avantgardných prác slovenských vojvodinských autorov. V tejto antologickej časti sú zastúpení nasledujúci autori: Vladimír Hurban Vladimírov (VHV), Ján Čajak ml., Michal Babinka, Jaroslav Supek, Jozef Klátik, Zlatko Benka, Miroslav Demák, Víťazoslav Hronec, Miroslav Dudok, Michal Ďuga, Stanislav Sládeček, Tomáš Čelovský, Zoroslav Spevák Jesenský, Viera Benková, Martin Prebudila a Ján Hlaváč; uvedené sú aj ukážky zo študentského časopisu TMA.

Publikácia obsahuje zoznam použitej literatúry a menný register.