Pre ňu je tkanie umenie
Zora Pavlovová z Kysáča sa už dávnejšie začala zaoberať kreatívnymi prácami. Napr. kedysi zorganizovala aj módnu prehliadku cakľášov. Práve tie farebné vzorky ju podnietili, aby sa začala venovať tkaniu.
Aby sa naučila remeslu, absolvovala školu tkania v Novom Sade Čovekljublje. Tento krok prispel k tomu, aby si tkanie obľúbila, a potom už ďalší krok bol, že si kúpila krosná.
„Princíp tkania je na mojich krosnách rovnaký ako na starodávnych, ibaže sú tieto moje zmodernizované. Moje krosná majú osem podnožiek. Znamená môžu sa s nimi robiť vzorky podnožkami, ale môžu aj cez nitevnice,“ hovorí Zora.
Pri tkaní je najnáročnejšia príprava, teda snovanie, preťahovanie cez nitevnice. V Kysáči je už iba zopár žien, čo tkajú. Keďže nie je ľahko robiť takú prácu, z toho vyplýva, že ju nemôže robiť každý. Samotné tkanie je už potom nie také náročné.
„Dôležité je zvoliť si aj správny druh materiálu, teda priadze, z ktorej sa bude tkať, či to bude vlna, bavlna, ľan, ja si vyberám kvalitný materiál, s ktorým pracuje, a potom je hotový výrobok zvláštnejší. Každý tkaný predmet je unikát. A keď je vyrobený z kvalitnej priadze a keď je vkusná kombinácia farieb, treba si to vážiť.“
Na začiatku, keď sa začala venovať tkaniu, tkala pončá pre svoje vnučky, potom to boli aj ďalšie časti odevných predmetov, ktoré jej skúsené krajčírky zošívali, a tak vznikli kabáty, vesty…
Potom tkala aj prestierku do postieľky a do kočíka pre pravnúčika a posledne aj šály pre mladšie vnučky. V zimnom období viac tká handrovky.
Pre Zoru je tkanie psychický oddych, uvoľnenie od každodenných záväzkov.
Ako nám povedala, páči sa jej jeden výrok, ktorý súvisí s tkaním: Tkanie s láskou, nite na krosnách pretkané tradíciou. To znamená, že je toto remeslo dôkazom, aby sa staré tradície našich predkov a remeslá nezabudli, lebo sú vzácne.
