Prednáška o slovenskej literárnej moderne

Na začiatku sa v mene organizátora prihovorila doc. Dr. Jasna Uhláriková, vedúca Oddelenia slovakistiky na Filozofickej fakulte v Novom Sade, a prednášateľku predstavila prof. Dr. Marína Šimáková Speváková. Literárna vedkyňa Mgr. Dana Hučková, CSc., od roku 1991 pracuje v Ústave slovenskej literatúry SAV, dlhodobo a systematicky sa venuje historickému obdobiu slovenskej moderny. Je autorkou a spoluautorkou niekoľkých kníh venovaných tejto problematike: Hľadanie moderny (2009), Kontexty slovenskej moderny (2014), edične pripravila výber Ivan Krasko – básnické dielo, ako i antológiu Slovenská moderna; je členkou kolektívneho tímu, ktorý pripravil antológiu Modernizmus v pohybe. Zaoberá sa aj textológiou, výskumom súčasnej slovenskej prózy a literatúry holokaustu. Od roku 2019 je vedúcou Oddelenia textológie a digitálnych projektov v Ústave slovenskej literatúry SAV, pracuje aj ako vedecká editorka časopisu Slovenská literatúra.

Ohľadom všeobecného označenia slovenskej moderny Hučková poznamenala, že ide o modernisticky ladenú tvorbu z prelomu rokov 19. a 20. storočia, ktorá sa považuje za začiatok modernej slovenskej literatúry s Ivanom Kraskom ako najvýznamnejším predstaviteľom daného obdobia. Zároveň tiež poukázala na časté časové vymedzovanie rokov 1905 – 1912, pričom smernicami sú dve básnické zbierky s rovnakým názvom – ide totiž o debut Janka Jesenského Verše (1905) a druhú zbierku Ivana Kraska Verše (1912). Medzičasom v tom období vyšla aj Kraskova prvá básnická zbierka Nox et solitudo (1909) a spomenuté tri knihy akoby boli základnými súradnicami, ktoré charakterizujú poetiku slovenskej básnickej moderny. Hučková však pripomenula, že dané časové vymedzenie je veľmi schematické, pretože moderna mala aj svojich predchodcov a nasledovníkov.

„Jednou zo základných charakteristík tohto obdobia a tejto tvorby je autonomizácia estetickej funkcie literatúry a individuálneho autorského tvorivého gesta,“ povedala Hučková a v súvislosti s tým poukázala aj na historické okolnosti v predchádzajúcich obdobiach, keď tzv. staršia slovenská literatúra akoby najčastejšie mala určitú „služobnú“ funkciu v kontexte vývinu národnej identity (takto sa totiž tradične chápe v dejinách slovenskej literatúry). Modernisti sa začiatkom 20. storočia ohradili proti takej služobnej funkcii umenia a zdôrazňovali, že literatúra poskytuje priestor pre ich vlastné sebavyjadrenie.

Publikačným priestorom modernistov boli predovšetkým dobové časopisy, noviny, zborníky a kalendáre rôzneho charakteru (kultúrne periodiká, ale aj politické a cirkevné noviny)… Osobitný význam mali časopisy Prúdy, Živena a najmä Dennica (ktorej redaktorom v období 1907 – 1909 bol František Votruba), ako aj publikácia Zborník slovenskej mládeže (1909) – konštatovala Hučková.

Slovenská moderna nemala charakter skupinového alebo generačného hnutia (ako to bolo s modernou napr. v Česku a Poľsku), ale tento termín vlastne vznikol v rámci neskoršej literárno-historickej interpretácie. Ako kľúčoví autori slovenskej moderny sa zvyčajne uvádzajú Ivan Krasko, Janko Jesenský, Ivan Gall, Vladimír Roy, František Votruba a Ľudmila Groeblová. Podľa mienky Dany Hučkovej, takéto striktné vymedzovanie nie je celkom zodpovedajúce a medzi významných predstaviteľov moderny určite patria aj VHV, Vladimír Hurban Svetozárov, Martin Rázus, Štefan Krčméry a niektorí iní autori…

Ako základné životné pocity, ktoré sú prítomné v tvorbe autorov slovenskej moderny, Hučková uviedla citové nenaplnenie, zlyhanie, sklamanie, stratu lásky, stratu blízkeho človeka, stratu nádeje a pocit viny. Naproti emocionálnej podstate v slovenskej moderne stojí téma krízy subjektu. Jednou z charakteristických figúr je aj prírodno-psychický paralelizmus, čiže totožnosť psychických stavov a prírodnej situácie, pričom lyrický subjekt rozširuje svoje pocity na celý vonkajší okolitý svet, najmä na prírodu.

V súvislosti so žánrovou problematikou slovenskej moderny Hučková o. i. poznamenala, že táto tvorba „nebola natoľko založená na zásadnej zmene ako na hĺbkovej inovácii dovtedajších poetických štruktúr a tvorivom prehodnocovaní literárnej tradície“. Pri pozorovaní žánrov slovenskej moderny Hučková poukázala na niekoľko diferenciačných kritérií, akými sú vzťah k tradícii a téma (okrem dominujúcej lásky, v lyrickej tvorbe modernistov sú prítomné aj náboženské témy a angažované občianske témy). Kríženie žánrov a fragmentárnosť sú príznačné najmä pre prozaickú a dramatickú tvorbu (VHV, Vladimír Hurban Svetozárov) a prítomná je aj kritická esej a literárnokritické články.

Osobitnú pozornosť Dana Hučková venovala charakteristickým lyrickým žánrom v slovenskej moderne (pieseň, sonet, sestína, balada, nokturno, lament).