S Pavlom Grňom k jeho 85. narodeninám
V sobotu 19. februára 2022 úctyhodné životné jubileum oslávi Pavel Grňa (1937), spisovateľ, učiteľ, redaktor, matičiar, kedysi i herec a režisér. Na návšteve u Grňovcov v Kysáči pripomenuli sme si oslávencove doteraz vydané zbierky Jarabý vtáčik, Dve Marky a Jurko, Stred sveta, Zrenie, román Prázdniny v poli, hodne príspevkov zverejnených v magazíne Rovina, v Národnom kalendári, scenáre pre 208 televíznych scénok v seriáli Susedovci realizovanom v Televízii Petrovec. Dôchodcom je už 30 rokov a predtým učiteľoval v Kysáči, Aradáči, Petrovci, Novom Sade, s Annou Majerovou bol spoluredaktorom detského časopisu Pionieri.
„Stále voľačo v literatúre robím…,“ povedal nám počas nedávnej návštevy. „Ale má to svoj háčik: do predčasného dôchodku som šiel, lebo som začal tratiť zrak… Vždy som bol zvyknutý na čítanie a písanie a keď som sa do tej penzie dostal – a so slabnúcim zrakom – bola to pre mňa veľká prekážka. Nielen pri čítaní, ale aj napríklad pri práci vo vinici, čo ma tiež veľmi bavilo.“
Ale aj napriek tomu ste na literatúru nezanevreli…
„Trvá to už asi tri roky a čo fakticky teraz robím? Nuž rozprávam na pásku, nahrávam svoje myšlienky do kazetového magnetofónu. Nahraných pásov mám už veľa, uskladňujem to tak po 20 – 30 do škatúľ… Témou sú moje spomienky a to presne od 6. apríla 1941, teda odo dňa, keď bol bombardovaný Belehrad, asi do roku 1968, keď sa delili pozemky.
Zaujímavé, že si pamätáte na také ďaleké udalosti.
„Veľa spomienok sa mi vynára z čias vojny, ani sám neviem, či som ich všetky zažil, alebo to niekto rozprával, ale sú to príbehy aj o partizánoch, ktorí sa skrývali na sálašoch, o odchode Nemcov, ktorí boli po vojne vysťahovaní, o časoch, keď učiteľom prikazovali učiť deti v škole po maďarsky, farárov nútili kázať po maďarsky… Všetko sú to pravdivé situácie, sú to skutoční ľudia, ja som ich poznal, mnohí však už zomreli. Veď aj ja mám už 85…“
Vyznieva to ako historický materiál…
„V konečnom dôsledku by to mal byť román zložený z rôznych príbehov. Ale tie pásy bude treba prepísať, a potom jedného dňa možno aj vytlačiť… Obávam sa, či to nejakú budúcnosť má, ja to však robím preto, aby mi skôr prešiel čas. Často sa tak do toho vhĺbim, že si ani neuvedomím, koľko času prešlo.“
A pritom sa vraj znovu venujete i poézii…
„V živote som sa dosť zaoberal poéziou, ale málo som uverejňoval, preto sa to veľmi nevie. Najprv som písal ,vážneʻ básne: o slobode, demokracii, také avantgardné. V tých časoch totiž v literatúre prevládal socialistický realizmus. Dnes sa to už ani nespomína, ale to vtedy bolo také silné, ako napríklad teraz postmoderna. Potom som písal básne pre deti, hlavne vyšli v časopisoch a v kalendároch. Niekoľko básní vzniklo i v týchto mojich dôchodcovských dňoch. Napríklad aj text piesne Kysáčska, ktorú Ondrej Maglovský skomponoval a naša spevácka skupina ju nacvičila, je môj, aj text pre pieseň Orgovány. Najnovšie ma na poetické vyjadrenie nadchýna nostalgia. Napríklad v básni Sám je to opustený strom na tejto našej šírej rovine. V básni Plač kopanej studne v chotári ide o tie neoceniteľné studne v poli, v ktorých vždy bola čistá a čerstvá voda.“
Náš spolubesedník, jubilant Pavel Grňa bol na festivale DIDA v Pivnici ocenený za divadelnú predlohu Sto mariek. Skromne uznáva, že ani sám nevie, čo všetko napísal, lebo nemá presný a celý zoznam. Ale motivuje ho jedno presvedčenie: „Ak to, čo píšem, má nejakú hodnotu, tak to niekto raz nájde a tú hodnotu ocení.“
Veríme, že ten niekto sa nájde a čím skôr postará i o to, aby tieto jeho príbehy, rodinné poviedky a spomienky z kazetofónových pásov boli zverejnené a dostali sa aj do knižnej podoby.
