Vánok minulosti, dreva a dobročinnosti

V to novembrové ráno, ktoré nás pristihlo v Dolnom Milanovci, dobrý známy Velimir D. Šešum, Maglićan žijúci v tomto mestečku východného Srbska, ktorý je riaditeľom majdanpeckého gymnázia, pripravil výletnícky plán pre nás.
– Pozývam vás na typické raňajky vo východnom Srbsku, – povedal akoby zavelil kapitán lode, a už sme aj nasadali do auta. – Tie nesmiete prepásť. Veď sa hovorí, že nové miesta  najlepšie poznať prostredníctvom ochutnávania typického lokálneho jedla.

Krivolaká cesta vedľa Dunaja, a potom hore kopcom nás za vlašskými raňajkami zaviezla na vychýrený kopec – Kapetan Mišin breg. Nachádza sa na vyvýšenine, odkiaľ krásne vidieť Dunaj. Kým sa v kuchyni chystalo, parilo a kuchtilo, obzreli sme si etno-ekokomplex majiteľa Živorada Žiku Stefanovića vystavaný iba na päťdesiat metrov od zhoreniska jeho rodného domu.

Okrem krásnych skulptúr a rôznych iných umeleckých diel z dreva, krásnej prírody a milých majiteľov komplexu, nemohli sme si nevšimnúť, na prvý pohľad, bizarnú vec. Náš hostiteľ Žika si veselo, v chladnom novembrovom dni, pobehoval naboso:

– Ešte dávnejšie mi dali prezývku Bosonohý, keďže takmer vždy chodím bosý, čo symbolizuje akési memento, spomienku na požiar, keď mi ako päťročnému zhorel dom.

– Na tento kopec sme sa s rodičmi presťahovali po tom, ako sa začalo druhé premiestňovanie Dolného Milanovca, v čase, keď štartovala výstavba hydroelektrárne Ðerdap, – vysvetľuje Žika. – Musím však vysvetliť, že náš Milanovac mal už tri lokácie. Prvá bola na ostrove Poreč, ale tento náš Poreč nemá nič spoločného s tým morským Porečom, – usmieva sa  hostiteľ, lebo badal otázku v našich vytreštených očiach, aby o chvíľku pokračoval v prechádzke dejinami Dolného Milanovca.

– Pre časté záplavy rieky Dunaj roku 1832 prvotný Milanovac, vtedy Poreč, presťahovali 8 kilometrov hore prúdom, presne pod kopec brehu, na ktorom sa od 2003 hrdí rurálna turistická destinácia Kapetan Mišin breg. Presťahované mestečko v tom čase dostáva názov Milanovac podľa syna srbského kniežaťa Miloša. Na súčasnú lokalitu sa dostáva v sedemdesiatych rokoch, keď sa začalo s výstavbou hydroelektrárne.

– Raňajky sú na stole, – zvolala na nás Žikova manželka.

Rýchlymi krokmi, aj pre hladné ústa, aj pre zvedavosť, vošli sme do priestoru, ktorý by sa dal nazvať jedálenská galéria. V ňom sa možno najesť, zároveň obdivovať obrazy, ktoré vznikli počas nedávneho výtvarného tábora, ktorý sa konal práve v tomto komplexe.

Výrazná vôňa nás zmámila, okúzľujúce vidiecke stolovanie podmanilo. Ochutnali sme, ba dokonca dobre sme sa najedli typického vlašského kačamaku, ovčieho syra, jahňacieho mäsa na pastiersky spôsob, ajvaru, domáceho chlebu. Bez degustácie tamojšej pálenky to nešlo.

Múdry človek raz povedal, že aj telo, aj duch musia byť nasýtení. Týmto výrokom sme sa aj  riadili. Stravu pre telo sme zabezpečili,  bolo treba ukojiť i duchovný hlad.

– Prečo ste objekt, v ktorom je aj miesto pre nocľah, aj galéria drevených výtvorov pod holým nebom, nepomenovali Kapetan Žikin breg? – pýtame sa zvedavo.

– Z tohto miesta sa známy obchodník a humanista Miša Anastasijević pozeral, či pricestovali jeho drevené bárky, – odpovedá pohotovo Žika. – Musím vám povedať, že on je mojou veľkou inšpiráciou.

Miša Anastasijević, veľký srbský dobrodinec,  známy zvlášť podľa toho, že v Belehrade vystaval budovu, v ktorej v súčasnosti sídli rektorát Belehradskej univerzity, sa v roku 1803 narodil na ostrove Poreč. Napriek tomu, že v útlom detstve zostal bez rodičov, zbohatol, medzi iným aj vďaka obchodovaniu s jeleními rohmi. Pre iné politické zmýšľanie musel opustiť Srbsko a nasťahoval sa v Rumunsku. Nikdy však nezabudol na svoje korene, ani na vlastnú minulosť, čo vidno z jeho dobročinných skutkov.

– Ako bohatý obchodník, ktorý vlastnil vyše osemdesiat lodí, viac ako Belehrad a Smederevo spolu, veľa toho materiálneho, ale aj duchovného daroval srbskému národu, ale ešte viac rumunskému, – hovorí náš hostiteľ. – Mnohí nepoznajú fakt, že Miša Anastasijević neďaleko Bukurešti vlastnil letnú rezidenciu, v ktorej otvoril školu pre chudobné deti. Na jeho počesť sme aj nazvali tento komplex.

Ponorení do vlastných myšlienok o štedrosti a veľkosti kapitána Mišu, odchádzame z miesta, ktoré dýcha dejinami a dobrými skutkami. Odchádzame, aby sme sa mohli sem zase niekedy vrátiť. To sme si sľúbili aj s naším známym Vecom,  ktorý pre nás objavil tento kúsok sveta…

V. Dorčová-Valtnerová