Ohnivá zem pod nohami slovensko-česko-srbských vtákov (Alebo ako nestratiť krásnu obyčajnosť človečiny)

14.dec 2017

Ohnivá zem pod nohami slovensko-česko-srbských vtákov  (Alebo ako nestratiť krásnu obyčajnosť človečiny)

ROZHOVOR SO SVETOBEŽNÍKOM – REŽISÉROM PETROM SERGE BUTKOM

Režisér a producent Peter Serge Butko, Slovák žijúci v Českej republike, tráviaci veľa týždňov v Srbsku, prevažne v Báčskom Petrovci, ale aj krajinách Latinskej Ameriky, s petrovskými divadelníkmi provokuje divadelné múzy, aj divákov. V ktoromkoľvek kúte sveta sa nájde,  s tamojšími umelcami vytvára divadelné divy.

Jeho umelecké dielo je poznačené pojmami experiment a provokácia, ale aj spolupráca, ako to naposledy bolo aj v predstavení Birds in the House, ktoré na sklonku roku 2016 uviedli v Divadle VHV v Petrovci, a ktoré svoj výsostný let dožilo v jeseni 2017. Vtedy tento česko-slovensko-srbský projekt bol jedným zo 17 zahraničných účastníkov prestížneho divadelného turné po Argentíne, ktorý na medzinárodnom konkurze z 1 150 prihlásených divadiel z celého sveta vybrala odborná porota. Divadelné vtáky z Petrovca vyleteli vďaka režisérovi Butkovi, ktorého do Petrovca priviedol vtedajší riaditeľ Divadla VHV Ján Dorča a jeho nasledovník Ján Černák zlákal na ďalšiu spoluprácu a udržal v nej už takmer 20 rokov. V dňoch 18. a 19. novembra sa Birds in the House s úspechom zúčastnili dvoch slovenských festivalov, Noci divadiel v Prievidzi a Víkendu atraktívneho divadla vo Zvolene. Viac než dosť dôvodov na rozhovor s Petrom Serge Butkom…

Peter Serge Butko

Peter, kto ste vy vlastne, keď ide o profesionálny život?

– Som režisér a producent. Na niektoré projekty sa občas nechávam angažovať inou produkciou, vtedy som len režisér. Ale to sa deje výnimočne, prevažne pracujem na projektoch, ktoré sám vyvíjam a starám sa o ne, pretože tak mám väčší prehľad o projekte i slobodu výberu témy či ľudí. To je pre môj život i prácu dôležité. Keď ide o vzdelanie, som absolventom brnianskej divadelnej fakulty JAMU v ročníku legendárneho česko-slovenského režiséra Petra Scherhaufera. Bohužiaľ zomrel pomerne mladý a dodnes mi chýba, aj keď sme mali natoľko blízky vzťah učiteľa a študenta, že s ním dodnes pri svojej tvorbe vediem vnútorné, kritické rozhovory.

Samino Koruniak: – Peter Serge Butko je meno a osobnosť, ktorá vo mne evokuje predovšetkým pocit spokojnosti v tom zmysle, že spoločne s ním (ako mladá, rozvíjajúca sa osobnosť) zisťujete a uvedomujete si bohatstvo vašej individuality a možných umeleckých schopností, ktoré vzájomne upevňujete, modifikujete a prehlbujete. Spoločne odhaľujete vlastné vnútro a hľadáte pozitívnu cestu k realizácii vašich skrytých možností, pričom je pre neho dôležitá samotná vaša sebareflexia a sebauvedomovanie. Odhodlaný je pracovať s každým mladým indivíduom a charakterom, pričom to koná s takou samozrejmosťou, ľahkosťou (a ľudskosťou), pretože má počas spoločnej práce a vytváraní umeleckého projektu silnú potrebu vás hlbšie spoznať. Osobne som mu veľmi vďačný za to, že som mohol byť súčasťou, prípadne že som bol prítomný pri tvorbe a realizácii niektorých z jeho projektov, kde okrem iného sledujete jeho kreativitu, originálnosť, profesionalitu. Je priam zážitkom a nenahraditeľnou skúsenosťou zažiť to s ním.

V našom prostredí ťa poznajú ako „alternatívca“, ktorý dokázal – a stále to úspešne robí – petrovských divadelných ochotníkov povzbudzovať, aby prekračovali vlastný tieň, aj hranicu divadelného myslenia a činenia. Ktoré predstavenia ste tu robili, s kým a akého druhu?

– Bolo to päť predstavení, každé v inom štýle. Vychádzal som z toho, že od mladých ľudí, ktorí sa prvýkrát stretnú ako herci s divadlom, sa nedá očakávať super výkon. Ten v divadle prichádza časom, skúsenosťami a zrením. Pred každou mojou petrovskou réžiou sa hlásilo veľa začiatočníkov a ja som nikdy nikoho nevyhodil. Držal som sa zámeru, ktorý sme si s Jánom Černákom stanovili, a to pritiahnuť k divadlu predovšetkým mládež. A preto som vždy zvolil štýl divadla, ktorý talentovanému človeku dovolil vyniknúť, menej talentovaný sa ukryl v štýle a všetko to do seba zapadlo. To bola tá alternatíva – nikoho neposlať domov, nikoho nevyčleniť. Dôležité bolo byť spolu, starí i mladí vo veľkom družstve pri zázraku divadla. Pred touto prioritou som moje osobné a umelecké ambície vždy potlačil. A myslím, že to malo zmysel. Dnes je síce počet hercov vo VHV malý, ale týmto procesom, o ktorom hovorím, je súbor vykryštalizovaný. Moje prípadné ďalšie projekty budem teda realizovať s týmto malým tímom. Mám nádej, že Marína Dýrová (ktorá do VHV prišla ako „mladé teľa“ a dnes je z nej vyštudovaná, talentovaná režisérka) tú štafetu s objavovaním mládeže po mne preberie. Ak však ešte nejaká divadlachtivá mládež v Petrovci zostane…

Birds in the House (Foto: Milan Gross)

Nerobíte len divadelné predstavenia. Ale aj festivaly. Na mysli mám teda konkrétny − SOS Film Fest v Báčskom Petrovci, ktorý zatiaľ nezažil, ale myšlienka je stále živá a iba čaká na rozkvet?

– Podieľal som sa ako producent na niekoľkých festivaloch v Európe. Keď som zvažoval, kde urobím môj vysnený (a v Európe jediný) festival nemých filmov sprevádzaných živou hudbou, rozhodol som sa pre Petrovec, pretože som vedel, že s Divadlom VHV takúto veľkú akciu zvládneme. Bola to výrazná šanca dostať Petrovec na festivalovú mapu Európy, získavať dotácie, rozvíjať turistický ruch, dať miestnej mládeži načas prácu, naučiť ich, ako funguje produkcia… O tom už bolo dosť povedané. Pre mňa myšlienka festivalu v Petrovci skončila, keď som sa dozvedel, že festivalu ďalšia dotácia nebola udelená z toho dôvodu, že petrovské prostredie festival neprijalo. Prehrali sme. Ja viem, že niektorí Petrovčania z tej prehry majú radosť. Ale neprehrali sme len my – VHV a ja. Prehrali sme všetci – celý Petrovec.

Bagaž Bend na SOS FILM FEST v roku 2016 (Foto: J. Čiep)

Vaša misia, nazvime to na prvú loptu tak, je nielen chodiť sem a motivovať divadelníkov a iných ľudí, aby sa nebáli experimentovať, ale šíriť obzory našincom aj na cestách. A to nielen na Slovensku, ale takmer na dvojmesačnom turné v Argentíne. Ohnivú zem ste podmanili s projektom Birds in the House.

– Predstavenie Birds in the House som od začiatku pripravoval tak, aby bolo atraktívne pre medzinárodné publikum. Aby sa talent VHV mal šancu prezentovať aj v cudzine, nie iba na svojej pravidelnej trase – pár dedín na Dolnej zemi, sem-tam Slovensko. To predstavenie vznikalo dva roky za veľmi ťažkých podmienok. Technicky i technologicky náročné divadlo. Stálo nás veľa času a energie. Navyše to nebolo lacné predstavenie, ale peniaze sa mi podarilo priniesť z Česka. Ja osobne som s ani jedným uvedením v Petrovci nebol spokojný, stále to pre nás nebolo dorobené, nebolo to ono. Preto sme pred odchodom urobili týždenné sústredenie, kde sme už nemuseli riešiť technické problémy a predstavenie dotiahli do súčasnej podoby, s ktorou som spokojný. Do tej doby som bol veľmi nervózny, lebo sme boli vybraní z 1 150 prihlásených divadiel z celého sveta, to bola obrovská výzva. Vedel som, že ideme medzi tvrdo profesionálne divadlá, pred veľmi náročné argentínske publikum, často do slávnych a prestížnych divadelných domov. Reakcia publika i divadelníkov v Argentíne však bola fantastická. Svedčí o tom aj pozvanie na budúci rok do Brazílie a Chile, možno do ďalších krajín. A ja som bol nadšený ešte z jednej veci. Niektoré iné súbory sa chovali trochu namyslene, ukazovali, aké sú hviezdy. Nič proti tomu, patrí to k akémusi divadelnému koloritu. Ale naši chlapci − Jano Sklenár a Jaro Zima nestratili ani na chvíľu svoju prirodzenosť, tú krásnu obyčajnosť človečiny. Kamkoľvek sme prišli hrať, boli obľúbení od techniky až po organizátorov. Keď sme vyhrali konkurz na Argentínu, bol som rád, že sa budú môcť práve oni dvaja pozrieť do sveta pracovne, lebo to je ohromná skúsenosť. No a keď turné skončilo, uvedomil som si, že sme s predstavením, symbolicky až na koniec sveta vyviezli i istú vizitku toho, akí v podstate sú dolnozemskí Slováci. Tvrdá práca s úsmevom a nasadením – ten závan človečiny, ktorý mi na Dolnej zemi prirástol k srdcu.

Stále sa sem vraciate a hlásate, vyzývate, aby Slováci odtiaľto neutekali. Prečo?

– Pretože tu majú domov. Cestujem a pracujem po svete, poznal som mnohé národy, ich povahy a kultúry. A tá srbsko-slovenská, dolnozemská je jedna z najkrajších – vonia človečinou ako máloktorá iná, teda keď si odmyslím závisť, zatvorenosť do seba, nedôveru a istý malomestský pohľad na život, ktorého sa miestni ľudia často držia ako lokálnej tradície  ako identifikačného znaku. Nesúhlasím s tým, je to pre dnešnú dobu negatívne. Za váš pozitívny identifikačný znak ja považujem vašu historickú úlohu. Veď vaši predkovia opustili domovinu aj preto, aby mohli byť slobodnejší, skultivovali Dolnú zem, udržali spoločenstvo, tradície a kultúru. Vy ste ohromne pracovití, tvoriví a odolní. Dokázali ste prekonať chudobu, vojny, politiku a udržali ste si identitu uprostred srbského prostredia. Ste známi otvorenosťou, ktorú prezentujete v priebehu Slávností atď.  Ale v bežnom živote ju tak neprejavujete ani voči sebe navzájom, a to je škoda, pretože historicky ste dokázali, aká sila vo vás je, takže ten konzervatívny postoj, ktorí na druhú stranu prezentujete, je vlastne škodlivý. Obmedzuje to dospelých v pohľade na život a na svet okolo seba, nehovoriac o tom najväčšom probléme, že to demotivuje mládež v nádeji na zmenu prostredia, v ktorom by mohla prežiť svoj život. Aj to je jeden z dôvodov, prečo mladí ľudia Dolnú zem opúšťajú. Nedokážu s týmto ovzduším koexistovať a odchádzajú na Slovensko, kde často radšej žijú ako Slováci druhej kategórie. Ale oni pritom len hľadajú nádej! Doma ju často i vďaka zatvorenosti prostredia nevidia. Je to smutné, pretože viem, že srdce majú tu, na Dolnej zemi. Viem to, aj ja sa identifikujem ako Slovák viac tu medzi vami, ako medzi hornozemskými Slovákmi. Ale často sa pýtam sám seba: čo bude v budúcnosti s vašou spoločnosťou, keď prídete o ten ohromný potenciál, ktorý spolu s mladými ľuďmi od vás odchádza preč? Nezanikne to všetko, čo generácie pred vami tak tvrdo budovali?

Iveta Maďarová: – Niekedy nám do života prídu ľudia, ktorých neočakávame, ale nutne potrebujeme. Pamätám si, keď som sa s ním prvýkrát zoznámila, mala som pocit, že tento človek je veľmi inteligentný.

Najprv som na ňom obdivovala povahu, potom jeho talent. Známosť s ním mi dala nielen skúsenosť herečky, ale aj niečo hlbšie. Ukázal mi, ako sa budujú sny a odvtedy som sa nezastavila.

Niekedy mám pocit, že mu málo dávame, ale aj napriek tomu on sa k nám vždy vracia. Všetci by sme sa od neho mohli naučiť, čo je to rodina.

Čo sa s tým dá robiť?

– S potenciálom, ktorý tu máte, sa dá urobiť čokoľvek. Na začiatok sa musí vymeniť myšlienka „To sa nedá.“, za myšlienku „Musíme nájsť cestu, ako sa to dá!“. Veď vaše prostredie je svojím spôsobom veľmi bohaté. V dnešnej dobe ekoturistiky, v dobe zdravého životného štýlu by ste mali veľa čo ponúknuť. Treba vytvárať projekty, ktoré budú na jednu stranu rozvíjať a ťažiť z vašich dobrých tradícií a na druhú stranu vytvárať pracovné príležitosti predovšetkým pre mládež, ktorá sa v nich môže realizovať aj kreatívne. Sú na to medzinárodné fondy, ktoré rozvoj práve takýchto projektov (Start-up) podporujú. Projekty tu sú, ale zmena môže nastať iba postupne, po krokoch. Potrebné je z tej časti mládeže, ktorá nechce z Dolnej zeme odísť, vytvoriť tím, ktorý by sa aj v spolupráci s obcou pokúsil vznik aspoň jedného takého projektu realizovať. Keď vytvoríte prostredie, ktoré mládeži umožní žiť naplnený život, vytvoríte im možnosť výberu, ktorý v súčasnosti nevidia, pretože on ani neexistuje. Ale pracovať na takomto projekte vyžaduje serióznu zmenu pohľadu na vec. Nepremýšľať o tom, komu to osobne prinesie koľko peňazí, ale ako to pomôže vašej spoločnosti. Tak ako vždy v histórii, aj teraz záleží iba na vás, čo s vami bude, ktorou cestou sa vaša súčasná spoločnosť vydá do budúcnosti. Ja tú súčasnú situáciu s odchodom mládeže vnímam ako veľmi kritickú, preto je nevyhnutné k tomu pristupovať zodpovedne. Lebo neskôr môže byť veľmi ťažké to napraviť. A zodpovední za to sme všetci.

Foto: z archívu spolubesedníkov

V.DORČOVÁ-VALTNEROVÁ
V.DORČOVÁ-VALTNEROVÁ

VLADIMÍRA DORČOVÁ-VALTNEROVÁ (1981)
Od septembra 2013 je zodpovednou redaktorkou týždenníka Hlas ľudu a jeho online vydania.
Do Hlasu ľudu nastúpila v marci 2013 ako redaktorka-novinárka.
Od januára 2009 do februára 2013 bola koordinátorka Výboru pre informovanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny.
V rokoch 2005 až 2008 pracovala ako novinárka, redaktorka a moderátorka v TV Vojvodiny (IP v slovenskej reči).
Od októbra 2008 do apríla 2013 bola predsedníčka Asociácie slovenských novinárov.
V období rokov 1995 až 2000 a 2010 až 2012 bola členka redakcie mládežníckeho časopisu Vzlet.
Je laureátkou Výročnej ceny časopisu Vzlet za rok 2002 a Ceny Vladimíra Dorču za rok 2013, ktorú udeľuje Asociácia slovenských novinárov.
Kontakt: dorcova@hl.rs