Miroslav Gašpar (1989) má za sebou už dve knihy poviedok pre deti. Prvá s názvom Mesiac nad naším dvorom vyšla roku 2018 (preložená bola aj do srbčiny) a druhá Hm, poškrabkám sa za uchom… vyšla nedávno a bola prezentovaná v rámci putovnej literárnej akcie Zima s knihou. Obidve knihy vydalo Slovenské vydavateľské centrum v Báčskom Petrovci. Autor týchto kníh v súčasnosti pracuje ako zodpovedný redaktor v Slovenskej redakcii Rádia Nový Sad a tiež je redaktorom Vysielania pre deti. Spolupracuje aj s časopismi Vzlet a Zornička, ako aj s internetovým vydaním Hlasu ľudu. V nasledujúcom rozhovore sa venujeme jeho literárnej činnosti.
Čo vás viedlo k tomu, aby ste začali tvoriť literatúru pre deti? Súvisí táto vaša činnosť určitým spôsobom aj s vašou novinársko-redaktorskou profesiou? Inšpirovali vás diela niektorých iných spisovateľov alebo umelcov?
– Po príchode do slovenskej redakcie Rádia Nový Sad a po odchode kolegyne, ktorá na starosti mala Vysielanie pre deti som túto reláciu začal redigovať. Trvalo to niekoľko rokov, navštevoval som a aj podnes stále navštevujem základné školy v našich dedinách a mestách a nahrávam rozhovory s deťmi. Inšpiroval som sa detskými odpoveďami a po krátkom čase ma oslovili z Novosadskej novinárskej školy a navrhli spoluprácu – realizovali projekt, v rámci ktorého spracovali audiorozprávky pre deti v jazykoch menšín. Tak som mal možnosť prekladať iných autorov do slovenčiny a čítať ich diela. V hlave sa mi rojili myšlienky a rozhodol som sa ich položiť na papier.
Tak sa to nejako začalo, poviedky začali pribúdať a postupne som ich už mal toľko, že som sa trochu obozretne, ale odhodlane predsa rozhodol rukopis ponúknuť Slovenskému vydavateľskému centru na publikovanie. Pozrel sa na neho aj profesor Zoroslav Spevák, ktorý bol recenzentom a tak prvá kniha bola aj publikovaná.
Keď ide o autorov, ktorých som rád čítal a s tvorbou ktorých sa aj dnes rád stretám, sú to predovšetkým Pavel Grňa a Juraj Tušiak. Pravdepodobne preto, lebo som ich knihy pre deti čítal ako dieťa a ich texty sú mi v hlave podnes.
Pripomeňme si vašu prvú knihu Mesiac nad naším dvorom. Aké poviedky obsahuje a ako ste sa rozhodli pre taký poetický názov pre svoj knižný debut?
– V prvej knihe Mesiac nad naším dvorom je desať poviedok. Sú to predovšetkým realistické poviedky, v ktorých spracúvam chvíle z vlastného detstva. Nie všetky príbehy sa udiali tak, ako je to v knihe, ale väčšina z nich má súvis s mojím vyrastaním. Teda dedinský dvor, školské povinnosti a dobrodružstvá v základnej škole, odchody do neďalekého hájička a lesa, návštevy starých rodičov, veľké myšlienky a nápady detí a tá ich nevinná zvedavosť.
Väčšina poviedok je taká, ale je v nej napríklad aj poviedka Andrej superhrdina, ktorá má súvis so súčasnými tendenciami a s trávením času pri počítačových hrách. Zaujímavé je to, že je Andrej superhrdina prvou poviedkou, ktorú som napísal a ona sa dostala aj do čítanky pre prvú triedu základnej školy vo vydaní Ústavu pre vydávanie učebníc a prváci ju neustále v čítanke majú. Rovnaký osud zažili aj poviedky Sánkovačka s dedom Jozefom
a Dobrosrdečná bosorka Marta (ktorá nie je ani v prvej, ani v druhej knihe) – tie sú v čítanke pre tretí ročník základnej školy.
Prvú knihu sme nejako spoločne pomenovali s profesorom Spevákom a vlastne by ten mesiac mal symbolizovať náhľad na tie moje chvíle z detstva. A kde sa dieťa cíti najlepšie, ak nie vo vlastnom dome či dvore?!
Predstavte vašu druhú zbierku poviedok Hm, poškrabkám sa za uchom… Kto sú postavy v týchto prózach? Možno túto zbierku v určitom zmysle považovať za pokračovanie vašej prvej knihy, alebo ide o osobitný celok?
– Rukopis na druhú knihu Hm, poškrabkám sa za uchom som mal pripravený krátko po publikovaní prvej knihy. Samozrejme, nemalo zmysel ihneď ho odovzdávať na čítanie, hodnotenie a publikovanie. Okrem iného, sám som sa chcel k nemu vracať a poviedky upravovať. V nej je jedenásť poviedok a v nich sledujeme dobrodružstvá chlapca Milana. Milan je asi piatak či šiestak, nie je to definované. Vedľajšími postavami sú členovia jeho rodiny, tiež spolužiačky a spolužiaci. Na rozdiel od prvej knihy, táto je písaná v prvej osobe a spracúva už súčasnejšie témy a súčasnú, nech poviem, digitálnu dobu. Tiež sú v nej už aj prvé školské sympatie a podobné.
Druhú knihu nemožno považovať za pokračovanie prvej, nemožno ju chápať ani ako román. V poviedkach sú dobrodružstvá chlapca Milana, ale sú to poviedky nezávislé.
Vašu aktuálnu knihu ste prezentovali aj v rámci podujatia Zima s knihou. V niektorých prostrediach žiaci pripravili divadelné scénky podľa vašich textov. Ako sa vám pozdávali tieto scénky?
– Presne. Podobne bolo aj s prvou, ktorú sme tiež predstavili v rámci podujatia Zima s knihou. Spomeniem si, že niektoré deti, ktoré prítomné boli vtedy prišli znovu, ale už nie ako deti, ale ako mladí, dospievajúci ľudia, adolescenti. To ma potešilo a je to pre mňa dobrým signálom.
Potešujúca je skutočnosť, že ste niekoho inšpirovali a že ten niekto vynaložil úsilie, aby takýmto spôsobom spracoval vaše dielo. Je to pre mňa veľkou cťou a ak môžem byť úprimný, možno si ani neuvedomujem, že sa tieto poviedky ozaj čítajú. Verili alebo nie, po skončení Zimy s knihou v Kysáči, ktorá prebiehala v tamojšej knižnici, prišli otec a syn, ktorí na podujatí ani neboli a vracali do knižnice práve Mesiac nad naším dvorom. Z toho som mal radosť, ale očividné potešenie bolo aj u chlapca, keď sa presvedčil, že sa naozaj stretol s tým, kto to napísal.
V Padine deti so svojimi pedagógmi zdramatizovali poviedky z druhej knihy a podľa mňa to urobili veľmi dobre. Bol som poctený a s radosťou som si scénku pozrel.
Pracujete už na ďalších poviedkach? Možno očakávať vašu tretiu knihu?
– Pracujem ďalej, mám už ďalšie poviedky, ktoré čakajú aj na knižné publikovanie. Jednotlivé boli zverejnené v časopise Zornička, jednotlivé ešte nie a ďalšie majú kostru, ku ktorej sa ešte budem vracať a upravovať ju. Niekedy tvorím intenzívnejšie, inokedy uplynie viac času, kým nová poviedka pribudne. S tým sa však vôbec neobťažujem, čakám, aby poviedka mala hlavu a pätu, potom ju dám na papier.