Krása rozmanitosti, význam rôznorodosti

Úcta k vlastnému prostrediu je i úctou k sebe samým. Z trochu zjednodušeného názoru vyplýva, že príroda milovníkovi môže znamenať všetko, čo nevytvorili ľudia, kým kultúra, naopak, predstavuje všetky ľudské výtvory. Pohľad na kvet, pole, vodnú plochu alebo hviezdne nebo tak často vyvoláva u nás pocit domova, zážitok spolupatričnosti, estetický dojem krásy, ale aj závrat z nekonečna. Nie je práve príroda najsilnejším poznaním života, teda i podstatou ľudského bytia? Čím viac si uvedomujeme prírodný svet, do ktorého nevyhnutne patríme a ktorého sme neoddeliteľnou časťou, tým sme vlastne i ľudskejší. Lebo príroda pomáha pochopiť život a v tom je, so všetkým, čo obsahuje i znamená,  jedinečná.

Aby takou i zostala, treba za každú cenu chrániť jej biologickú diverzitu: ohrozené a iné druhy rastlín a zvierat, celé pásma, ich vodu, vzduch, pôdu. Je to i zmysel  nadchádzajúceho 22. mája, keď si pripomenieme Medzinárodný deň biodiverzity. Vedomé si toho, že tradičné prístupy k ochrane biodiverzity, založené na izolovanej ochrane území a druhov, už nie sú dostatočne efektívne, medzinárodné spoločenstvo  už koncom 80-tych rokov začalo uvažovať o globálnej zmluve, zastrešujúcej nielen ochranu biodiverzity, ale súčasne i problematiku prístupu ku genetickým zdrojom, trvalo udržateľné využívanie biodiverzity, biotechnológie, ako i širšiu spoluprácu štátov v tom všetkom. Následkom takého chápania a následného procesu prípravných rokovaní bol záverečný text Dohovoru o biologickej diverzite, ktorý prijalo 101 zúčastnených krajín 22. mája 1992 na osobitnej konferencii v Nairobi. Dohovor termín biologická diverzita definuje ako rôznorodosť všetkých živých organizmov vrátane ich suchozemských, morských a ostatných vodných ekosystémov a ekologických komplexov, ktorých sú súčasťou. Termín biologická diverzita označuje teda nielen rôznorodosť v rámci druhov a medzi druhmi, ale aj rozmanitosť (diverzitu) ekosystémov.

Napriek všetkým snahám o jej zachovanie, bohatá rozmanitosť života na našej planéte sa vytráca(la) alarmujúcou rýchlosťou. Ak sa pozrieme do vlastného dvora, zistíme – na základe štúdie Životné prostredie v APV, ktorú vydal Pokrajinský sekretariát pre urbanizmus, stavebníctvo a ochranu životného prostredia – že je  pre negatívny vplyv človeka a súčasnosti viac ako 80 percent najohrozenejších druhov rastlín u nás, ktorým hrozí zmiznutie, práve v pokrajine. Už predtým viaceré rastlinné a živočíšne druhy prestali existovať v druhej polovici 20. storočia. Z Pravidiel o vyhlásení a ochrane prísne chránených a chránených divokých druhoch rastlín, živočíchov a hríbov možno zistiť, že je vo Vojvodine dnes (ohrozených) 122 druhov vaskulárnych rastlín, 17 druhov rýb, 14 druhov obojživelníkov, 10 druhov plazov, 166 druhov vtáctva, 35 druhov cicavcov… Z 98 druhov cicavcov, koľko ich je v Srbsku, viac ako 76 percent je v APV, a z týchto je 35 druhov chránených.

Jedným z hlavných ohrozujúcich činiteľov bola zmena štruktúry poľnohospodárskych rozlôh: len šírenie osídlení a infraštruktúry v druhej polovici minulého storočia spôsobilo zredukovanie rozlôh lúk o 30 a pasienkov o 40 percent. Fragmentácia pôdy ako jeden z hlavných činiteľov limitujúcich biodiverzitu negatívne vplývala na ekologické a evolučné procesy. Preto dnes rastie potreba po stupňovaní počtu a rozlôh chránených území. Vo Vojvodine je jeden národný park (Frušká hora), sedem ramsarských pásiem, trinásť špeciálnych rezervácií prírody, desať parkov prírody, deväťdesiatštyri pomníkov prírody…To je ale len okolo šesť percent celkových vojvodinských rozlôh. Keďže ide o oblasť vyznačujúcu sa veľmi silným vplyvom človeka, jasné je, že dominantné druhy pôvodnej vegetácie nie sú zahrnuté územnou ochranou v dostatočnej miere. V záujme dosiahnutia regionálnych potrieb, potrebné je mať takú stratégiu valorizácie a chránenia prírodných statkov, ktorou by sa do roku 2015 dosiahol európsky priemer, čiže to, aby chránené rozlohy zaberali 10 percent  rozlôh celkových.

Bez toho a celého radu iných opatrení naša flóra a fauna ťažko dokážu zostať rozmanité aspoň toľko, koľko sú dnes. Ľahostajný vzťah k prírode ju dokáže rýchlo  posunúť do roly Titanicu, ktorým sa plavíme aj my. Známe je, koľko nebezpečných ľadovcov už teraz hrozí: jej i nám.

O. Filip