Rodina ako hybná sila jedného Hložančana

Do Hložian sme prijazdili v jedno utorkové popoludnie. Keďže oblaky, ktoré prinášajú dážď, viseli ďaleko na obzore, slnko nám svietilo na cestu a na túto báčsku osadu. Hádam pre to svetlo sa nám rýchlo podarilo nájsť nový rodinný dom, v ktorom nás privítal domáci pán a k tomu aj kočík pre bábätká.

– Aj vy máte bábo doma? – opýtali sme sa smelo a veselo Zdenka Dudka, ktorý vyšiel pre nás na ulicu, aby sme nezablúdili. Ale aj tak sme Dudkov dom kúsok minuli a museli sme sa vrátiť niekoľko domov späť.

– Máme jedného malého, pätnásťmesačného Andrejka, k tomu trošku staršieho Jána, ešte staršieho Mateja a najstaršie naše dieťa je dcérka Elenka, – odpovedá na otázku hrdý otec, kým vchádzame do dvora.

Na terase nás víta usmievavá matka štyroch detí a manželka Gordana.  Nielen zo Zdenkovej, ale aj z Gordaninej tváre ľahko čítať, že si vytvorili šťastnú veľkú rodinu. Mysľou nám prebehol výrok istého amerického filantropa, ktorý raz povedal, že tomu, kto musí vychovávať veľkú rodinu, sa ujde väčší podiel žiaľu a starostí, ale rozhodne aj väčší podiel radosti…

Práve radosť z rodiny je hybnou silou Zdenka Dudka. To kvôli nim má sily predpoludním vykonávať zodpovednú prácu anesteziológa, popoludní sa venovať svojej dlhoročnej záľube – ovocinárstvu a vinohradníctvu a paralelne s tým aj svojej rodine.

– Už takmer dvadsať rokov pracujem ako anesteziológ na Oddelení anestézie a intenzívnej terapie v Klinickom centre Vojvodiny, a práve toľko rokov sa venujem vinohradníctvu a ovocinárstvu, – hovorí náš hostiteľ a vysvetľuje, že po namáhavej a veľmi zodpovednej práci na pracovisku v poli medzi viničom a ovocnými stromkami hľadá pokoj a relax.

Keď nám porozprával, čo tvorí náplň práce anesteziológa, hneď sme pochopili, aký veľký význam pre Zdenka Dudka má relaxovanie.

– Robím v operačnej sále, čiže okrem toho, že mám na starosti premedikáciu, čiže príjem a odchod pacientov, náplňou mojej práce je aj reanimácia, ako aj balenie nebožtíkov, ktorí zomrú v sále, a ďalšie veci. Ide teda o široké spektrum pracovných povinností, ktoré sú veľmi ťažké a veľmi zodpovedné…

… ale aj napriek tomu sa rozhodol pre toto povolanie. Náhodou, ako sám hovorí, lebo obdobie koncom osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov, keď sa mal zapísať do strednej školy, bolo ťažké.

– Chcel som povolanie, ktoré mi umožní uplatniť sa hneď po ukončení stredoškolského štúdia a zdravotnícka orientácia takú opciu ponúkala, – prezradil nám Zdenko. – Som z robotníckej rodiny, nemal som ani málo, ale určite ani veľa, a tak som svoje vedomosti chcel a musel hneď speňažiť, čo sa mi, našťastie, podarilo.

Ešte väčšie šťastie pocítil, keď si s Gordanou, ktorá tiež pracuje v Klinickom centre, založili rodinu. Rodinka sa pomaly, ale viditeľne rozrastala. Práve ako ten vinič či stromky v Dudkovom ovocnom sade.

– Vinohrad som zdedil po starom otcovi, a vinohradníckym a ovocinárskym kumštom, pravidlám a „receptom“ ma naučil nebohý otec, – v myšlienkach si Zdenko určite predstavil svojho otca a spoločné chvíle, lebo na čele sa mu objavila vráska smútku. Ale hneď pokračuje v rovnakom tóne: – Neskoršie sme dokúpili trochu pôdy, takže v súčasnosti máme dve katastrálne jutrá, na ktorých pestujeme hrozno a ovocné stromy. Keď ide o vinohrad, v ňom máme autochtónne starodávne vinárske hrozno dalmatínku, ako v Hložanoch nazývame čierne otelo, ale aj stolové odrody, ako je napríklad muskat hamburg a afuz-ali. V ovocnom sade máme vysadené jablone, broskyne, hrušky, lieskovce…

Manželia Dudkovci spolu s deťmi pracujú okolo svojho ovocia a k nim sa spravidla pridá aj Zdenkova matka. Potom je to taká rodinná záležitosť vo forme tri v jednom – práca, zábava a trávenie spoločného času. Ovocie sa snažia čím menej postrekovať – na zdraví rodiny im veľmi záleží:  – Veď prvé dozreté plody zo stromov my okoštujeme a len tie, ktoré nezjeme, dáme do dobrého páleného, – usmieva sa domáci pán, ktorý síce alkohol nepije, ale vie, že robí dobrú medecínu. – Z vlaňajšieho pálenka nám zostalo iba niekoľko litrov, takmer všetko sme predali.

Dudkovci dúfajú, že aj tohto roku výnos z ovocia bude dobrý. Našťastie, nečas, ktorý sa pred niekoľkými dňami prehnal Vojvodinou, tú hložiansku časť, v ktorej majú vinohrad a ovocný sad, obišiel.

Tváre manželov Dudkovcov prezrádzajú, že sú šťastní ľudia, ale okrem toho hovoria ešte niečo: dobrota a usilovnosť sú kvality, ktoré zdobia nielen ich, ale aj ich potomkov…

– Vidno, že ste usilovní ľudia, ale ako dokážete svoju usilovnosť „realizovať“ pri štyroch deťoch…? – priamo sa spýtame to, čo nás zaujíma.

– Dobrá organizácia je kľúčom úspechu, – ihneď odpovedá Gordana.

Odchádzame z Hložian a z rodiny, v ktorej sa každý týždeň číta nové číslo Hlasu ľudu, v ktorej sa Vianoce a Veľká noc svätí dvakrát do roka, a v ktorej sa deti bez problémov, prirodzene, s otcom rozprávajú po slovensky a s matkou po srbsky… Odchádzame s dobrým pocitom aj preto, že dážď vtedy predsa nepolial hložianske chodníky a cesty. Odchádzame s úsmevom a s teplom okolo srdca, ktoré upevnilo naše presvedčenie, že rodina je aj naďalej základnou spoločenskou hodnotovou kategóriou.

V. Dorčová-Valtnerová