Vyhranená individualita a originalita

VÝSTAVY

Na začiatkoch nášho moderného umenia sa jej vyrovná len málokto. V októbri tohto roku uplynie stoštyridsať rokov od jej narodenia, o dva roky sto rokov od predčasnej smrti. Osobnosti mnohostrannej, ktorá sa natrvalo zapísala do dejín tunajšej kultúry ako azda najvýznamnejšia srbská maliarka na začiatku 20. storočia, tiež ako žena, ktorá nielenže vynikajúco maľovala, ale aj za ten krátky čas žitia zvládla toho až-až.

Nadežda Petrovićová (11. október 1873 Čačak – 3. apríl 1915 Valjevo), poslucháčka, a potom i učiteľka kreslenia vo Vyššej ženskej škole v Belehrade, talentovaná žiačka, či prvá študentka novootvoreného ženského oddelenia (1896) Srbskej kresliarsko-maliarskej školy Cyrila Kutlíka, neúnavná cestovateľka, autorka, ktorá v roku 1900 mala samostatnú výstavu, jedna zo zakladateliek Prvej juhoslovanskej umeleckej výstavy v Belehrade, celý život mala rozvetvené záujmy: maľovala, ale i písala výtvarné kritiky, fotila, zaoberala sa spoločenskou a dobrovoľníckou prácou… Bola autorkou modernou a samostatnou, ktorá umenie chápala ako poslanie, orientáciu na moderné ako formu osobnej a národnej emancipácie.

Pomerne málo je známe, že bola i úpornou a vášnivou fotografkou, vlastne zakladateľkou či pionierkou ženskej fotografie u nás, istým spôsobom i vojnovou reportérkou. Tejto záľube sa s rôznou intenzitou venovala od čias základnej školy, cez mníchovské obdobie – keď si kúpila svoj prvý fotografický prístroj – po osudové angažovanie sa vo valjevskej nemocnici, v ktorej i umrela začiatkom apríla 1915.

Fotila, ale si i sama zastávala pred objektív. Fotografka i model. Stadiaľ i názov výstavy Z oboch strán objektívu autorky Dr. Jasny Jovanovovej, správkyne Spomienkovej zbierky Pavla Beljanského v Novom Sade. Akcie nevšednej, ktorá sa konala od 31. januára do 10. marca v uvedenej novosadskej galérii, od 15. marca do 13. apríla v Dome Vojska Srbska v Belehrade, aby práve prebiehala v Nadeždinom rodisku – Čačku. Ďalšou destináciou sa stane Banja Luka.

Fotením, ktoré bolo donedávna málo známym aspektom jej pôsobenia, sa Petrovićová vážnejšie zaoberala ešte od študentských dní v Mníchove, všímajúc si nielen rozličné situácie, vlastné okolie, ale aj svoje rodinné zázemie. Podpísal sa pod to i vplyv rodiny, ktorá celé roky pestovala zvyk zaznamenávať dôležité životné chvíle vo fotografických ateliéroch. Preto sa tento rodinný album Petrovićovcov, ako aj autorské fotky Nadeždy Petrovićovej – z ktorých mnohé neboli nikdy doposiaľ vystavené alebo použité – i stali oporným bodom výstavy. Realizovaná je predovšetkým vďaka zberateľskému a inému úsiliu Dr. Jovanovovej, ale i vďaka spolupráci s predstaviteľmi rodinného legáta, početnými jednotlivcami a inštitúciami zo Srbska a Slovinska (Moderná a Národná galéria v Ľubľane), podpore Ministerstva kultúry a informovania Srbska a Pokrajinského sekretariátu pre kultúru a verejné informovanie.

Fotografie Nadeždy Petrovićovej možno zhodnotiť ako technicky vyspelé, zručné, plné odkazov a symboliky. Je to v prvom rade následok jej chápania ich poslania. Nejde toľko o potrebu zaznamenať skutočnosť, koľko o snahu umelecky ju interpretovať. Zachovať ju tak, ako ju ona vidí cez objektív, či už ide o portrét súrodenca, alebo o rušné vojnové dianie. Jej drámy, osobné a dobové, zvečnené zábermi, spravidla majú pointu. Často je ňou pocit: osamelosti, zúfalstva, samoty, vyčkávania…, prípadne odkaz alebo varovanie. Kvalitou tohto aspektu vlastnej tvorby sa Petrovićová úspešne zaradila do skupiny významných svetových ženských osobností, ktorých podpora na začiatku 20. storočia mala kľúčovú úlohu pre vznik ponímania, že je i fotografia umeleckým dielom. Dejiny im dodnes dávajú za pravdu.

Oto Filip