Nové údaje o prvom pazovskom predstavení

Keď pred niekoľkými mesiacmi do Ústredného archívu SEAVC – na pazovskú faru – pribudla ďalšia kopa písomnej pozostalosti rodiny Hurbanovej (ktorá ležala v jednom súkromnom dome celé desaťročia), bolo jasné, že sa objavia ďalšie zaujímavosti z dejín nielen pazovského cirkevného zboru, ale aj z dejín kultúry a umenia vojvodinského prostredia. Medzi nimi sa zdajú byť zaujímavé listy farára Vladimíra Hurbana a jeho dcéry Ľudmily Hurbanovej, ktoré boli adresované roku 1903 synovi a bratovi Vladimírovi Konštantínovi Hurbanovi do Záhrebu (kde študoval na gymnáziu), najmä tie o začiatkoch divadelníctva v Starej Pazove.

Keď sa vďaka softvérovému systému ukladania písomnej databázy zaevidoval každý lístoček s rokom, mesiacom a dňom (dátumom opačného poradia), taktiež s menom pisateľa a témou, súvislým poradím, utvorili sa chronologické zväzky údajov. Listy z každého zväzku sa zdali byť „zviazané“ do jednej súvislej mozaiky. Čítajúc ich tak zhrnuté, dostala sa zaujímavá fabula s pikantériami, okrem iného o prípravách prvej slovenskej divadelnej zábavy v Srieme. Tá bola pred 110 rokmi 2. februára, na Hromnice.

Hoci kronikárkou pazovského divadelníctva po rok 1933 bola Ľudmila Hurbanová, niektoré zaujímavé údaje v samotnej kronike preskočila jednak preto, že ich nepovažovala za dôležité, a jednak preto, že kroniku začala písať až v roku 1913, po desiatich rokoch od prvého predstavenia. Pretože sa Ľ. Hurbanová vo svojej skromnosti snažila „preskočiť“ vlastné zásluhy, vo svojej kronike sa taktiež snažila „neuraziť“ niektorých slovenských pazovských učiteľov, ktorí sa báli prísť na prvú slovenskú zábavu. Napriek tomu všetko, čo mala napísať z úprimného srdca o prvej zábave, napísala súkromne svojmu bratovi, netušiac, že listy raz niekto otvorí…

V spomenutých listoch farár Vladimír Hurban písal svojmu synovi o politických bojoch za práva Slovákov v Starej Pazove, keď veľkostatkár  a národný poslanec promaďarskej Khoenovej strany Nikola Petrović (pôvodom cincar), so svojimi spolupracovníkmi pozorne striehol na práva Slovákov. Okrem listov sú v archíve zachované obžaloby Kotarskému súdu. Maďaróni zvlášť číhali na slobodu národovca a oduševneného panslavistu V. Hurbana a cirkevných spolupracovníkov. Nikolu Petrovića a jeho spolupracovníkov sa zvlášť báli učitelia Kopčíkovci a Kamenárovci… Ako sa také ovzdušie odzrkadlilo na prvých hercov pred prvou zábavou, Ľudmila Hurbanová opisovala v listoch bratovi Vladimírovi do Záhrebu. Medzi nimi sú aj tieto údaje: „Pred zábavou boli sme trochu podelení na dva tábory – mládež a starší. Mládež plná odvahy a ideálnych myšlienok. Stárež opatrná, hrozne sa bojaca blamage. Tata, mama, Dollinay boli hrozne proti zábave a gro proti divadlu. Blamirate sa! Nerobte! Prečo namietate k zábave, keď sú teraz zlé časy na to. Alebo: to my nemôžeme! K tomu treba to i to… Ale mládež sa nedala odhovoriť. Energicky prevádzala, čo si zaumienila. Hlavnú zásluhu, že sa divadlo hralo, má Adam Vereš.“

Okrem politického ovzdušia, aké bolo v Starej Pazove začiatkom 20. storočia, z listov z roku 1903 sa možno dozvedieť, ako sa vlastne prvé divadelné predstavenie v Starej Pazove pripravovalo. Čítačky sa začali ešte koncom roka. Pohybové skúšky sa robili v kantorskom byte Juraja Ježa, takže 1. apríla 1903 Ľudmila Hurbanová svojmu bratovi napísala: „Predvčerom bol tata prvý raz počuť a pokritizovať nás. Ej, mali sme my trému, zvlášť Vereš a ja! A pomysli si, čo tata povedal? Bol prekvapený, ako nám to dobre ide. A hneď mal vôľu trošku ten kus vycifrovať. Poradil nám, aby sme podelili kus na dve dejstvá a síce preto, aby naša krásna opona prišla viac k platnosti, aj vraj si trochu oddýchnete medzi tým. Teraz zas tata niečo dodal. Aby to nešlo len tak na hlucho, budú pán Ježo a slečna Ida [Roháčová] kuplety spievať. Pán Ježo podľa Verschwendera Ida kuplet z Geishe…“

Už v prvom predstavení Testiná do domu, spokojnosť von z domu pazovskí divadelníci si dali záležať na šminke, kostýmoch a scénografii: „Ida bola výtečná testiná, v elegantných čiernych šatách, šedivých vlasoch s čiernou čipkovou mašľou na hlave, lorguou na zlatej retiazke. Ja som mala nové šaty zo srbského plátna. Vereš bol elegantný panák. Vlček bol pravý veľkopanský lakej v čiernych nohaviciach (krátkych po kolená), čierny kabát a vesta so zlatými gombíkmi. Bol veľmi šikovne oblečený…Veci na javisku boli od nás, kanabe, dve fotely, koberce, zo záhradnej izby stôl na osem rohov. Potom bol ešte veľký oleander od krčmára…“

A ako sa hralo? „Trému som nemala ani mak! Však veľké čudo!! Ani nikto nemal trému. Tak si môžeš predstaviť, že nám dobre išlo. Tata vraví, že nám to výtečne sa vydarilo. Dnes išiel dopis do Národných novín. Všetkým sa ľúbilo. Blahoželali nám. Najviac sa to vari pánovi Dollinayovi páčilo. On nebol ani raz na próbe. Bolo mu, teda, všetko nové. Bol uvelebený nad tým, ako sme krásne všetko  zriadili a predstavovali,“ uvádza v liste sestra Ľudmila bratovi V. K. Hurbanovi 5. februára roku 1903, v ktorom udala, ako na predstavenie cestovali: „Na zábavu nešli sme peši, ale sme sa museli odvážať, bolo hrozné blatisko…“

Katarína Verešová