Pred rekonštrukciou vlády

SEDEM DNÍ

V radoch vládnej koalície, ale najmä vo verejnosti, sa intenzívne rozpracúva potreba a spôsob budúcej rekonštrukcie vlády. Voľby z viacerých dôvodov zatiaľ nie sú na dennom poriadku, no niečo sa robiť musí. Najčastejšie a otvorenejšie o zmene vládneho kabinetu nehovorí však premiér, ako by sa dalo očakávať, ale prvý podpredseda vlády, ktorý osobitne trvá na analýze a hodnotení práce všetkých ministrov, bez ohľadu na ich stranícku príslušnosť. Okrem toho avizuje nielen personálne zmeny, ale aj zmenu cieľov a priorít vlády.

Média zo dňa na deň zoširoka špekulujú, koho sa budúce zmeny týkajú. Do úvahy prichádzajú viacerí, o ktorých by sa sotva dalo povedať, že na ich odvolanie nie sú dôvody. Háčik je však v tom, že väčšinu našich politických funkcionárov, včítane ministrov, spravidla netrápi pocit zodpovednosti, už či za to vykonané, alebo nevykonané. Väčšina sa v prípade nastolenia otázky zodpovednosti za daný stav vecí bez váhania ohradí a odvolá na objektívne podmienky, dedičstvo a hriechy z minulosti, negatívne vplyvy zhora či zdola, obmedzujúce faktory a ktovie čo ešte. Ani aktuálni ministri nie sú výnimkou – každý z vyvolaných prisahá, že nepociťuje zodpovednosť za neutešený stav, ani len vo vlastnom rezorte.

Bez úmyslu licitovať o prípadných zmenách, na ilustráciu treba uviesť aspoň niektoré príklady a mená. Najčerstvejší je prípad ministra Obradovića a škandálu okolo priebehu a zrušenia malej maturity. Nie tak dávno sme prežili aféru s aflatoxínom v mlieku, ktorú minister Knežević šalamúnsky riešil zákonným zvýšením povolenej hodnoty. Ľúbostný život ministra Mrkonjića je zrejme oveľa bohatší a zaujímavejší, aspoň podľa médií, než jeho budovateľské výsledky. Pre špinavé nemocnice, nefungujúce prístroje, nedostatok liekov na trhu, ministerka Đukićová-Dejanovićová vždy má porozumenie a vysvetlenie, ale nie aj riešenie… Tu sa zoznam povolaných samozrejme nekončí. Ľahko by sa však mohlo stať, že z mnohých povolaných budú len niekoľkí vyvolení.

Z vyhlásenia o rozhovoroch na tému rekonštrukcie na prvej schôdzi koaličného trojlístka (SPS, SNS, URS) verejnosť veľmi nezmúdrela. Známe je len to, čo zachytili kamery pred bránou vily Bohinjka v Belehrade, kde premiér Dačić prišiel v sprievode ministra Obradovića, vicepremiér Vučić so šéfom vládnej kancelárie pre Kosovo a Metóchiu Vulinom, a minister Dinkić v sprievode ministerky Kalanovićovej, ktorá neskoršie pred novinármi len zopakovala všeobecné miesta o priprávanej rekonštrukcii, ktorá sa má vykonať do 27. júla.

Jedným z obmedzujúcich činiteľov všetkých budúcich rozhovorov o rekonštrukcii kabinetu premiéra Dačića bezpochyby bude koaličná dohoda podpísaná pred rokom. Niet pochýb o tom, že sa všetky koaličné strany budú zastávať tých svojich, bez ohľadu na analýzy a výsledky práce. Keby aj súhlasili, že neschopných treba odvolať, koho by priviedli na ich miesto? Ako nedávno pesimisticky vyhlásil podpredseda Vučić, keby všetky strany dali svoje kádre do vlády, Srbsko by naďalej nemalo dostatočne dobrú vládu, akú potrebuje, vzhľadom na problémy, s akými zápasí…

Kým niektoré problémy čakajú riešenie zbytočne dlho, niektoré ciele sa za rok jednoducho nedajú dosiahnuť. Medzi také patria tie týkajúce sa ekonomického rozvoja a štandardu občanov, ktoré sa – zasa podľa Vučića – v nasledujúcom období stanú prioritou vlády. Pritom vraj každý v rozhovoroch o rekonštrukcii vlády má vyložiť vlastnú víziu, ako tie problémy riešiť.

O prvom roku vlády sa ešte len bude hovoriť. Treba však konštatovať, že táto vláda, hoci založená na širokej koalícii, podpísaním Bruselskej dohody dosiahla pokrok v eurointegrácii Srbska. Od otvorenia prístupných rokovaní ju delí tak málo, a zároveň tak veľa: predovšetkým implementácia dohodnutého. Na tej ceste bude ešte musieť zdolať mnohé prekážky, riešiť mnohé problémy, vykonať mnohé zmeny. Včítane rekonštrukcie, ale len za predpokladu, že tá naozaj bude „rozsiahla, vážna, komplexná a dôkladná“.

Anna Lazarevićová