Kováčova fyzika hudby z Báčskej Palanky

Uznajte, aspoň raz v živote sa vám stalo, že ste o nejakom tichom človekovi boli presvedčení, že je menej zaujímavý, a možno aj trošku nudný. Nám sa to stalo. Neraz. No, v prípade palanského profesora fyziky, ktorý si už dávno s hudbou nažíva v zhode, nás omyl tak zmýlil, že to svet neslýchal. Až sme sa pri stretnutí s ním červenali – od hanby.

Avšak Vladimír Kováč, fyzik z povolania, hudobník zo záľuby, uviedol všetko na správnu mieru. Ako rozhovor začal plynúť, aj červeň z našej tváre vyprchala.

− Od malička som sa zaoberal hudbou, − začína svoju spoveď šesťdesiatdvaročný Palančan, − ale ako vyštudovaný fyzik učím na palanskom gymnáziu už 37 rokov.

Ako to už býva, lásku k hudbe objavil ako dieťa. – Ešte skôr než som vedel o fyzike, ktorú som si obľúbil na gymnáziu, moja láska bola hudba, − vraví náš spolubesedník. Dokladá, že celý život hrával – najprv na harmonike a neskôr v základnej škole absolvoval aj šesť tried hudobnej školy, kde sa už venoval klavíru.

− Po ukončení základnej školy som sa nevedel rozhodnúť, v ktorej strednej škole budem pokračovať. Otec mi povedal: „Vladko, ty nevieš rátať, ty pôjdeš do gymnázia.“ – takto si spomína Vladimír. A smeje sa!

Ale čoby! Náš spolubesedník, o ktorom sme si mysleli, že sa málo smeje, sa usmieva. Tak krásne sa usmieva. Zo srdca. V tej chvíli si so zármutkom spomenie, že čoskoro po tom otec umrel. Bol vtedy gymnazista, ktorý navštevoval aj strednú hudobnú školu. Boli to ťažké časy. Aj preto, že ťažko kombinoval dve školy. Aj preto, že žil v novosadskom internáte, kde podmienky neboli bohvieaké, ale matka so svojím skromným zárobkom lepšie umožniť nemohla. Internátne dni mu zapríčinili zápal pľúc, ktorý ho uložil do postele na niekoľko mesiacov, čo opäť spôsobilo vymeškanie zo školy. Keď sa napokon vrátil do školy, všetci profesori sa vrhli na neho, mal aj nedostatočnú známku z matematiky, dvojku z fyziky mu darovali – opäť sa smeje Vladimír Kováč. Aj v hudobnej škole nebolo všetko tak ako si predstavoval. Profesorka vraj povedala, že má malú ruku, že nemôže hrať oktávy.

− Niečo sa vo mne vzbúrilo a jednoducho som povedal, že nechcem viacej hrať na klavíri, a rozhodol som sa pokračovať v stredoškolskom školení na palanskom gymnáziu.

Rozhodnutie vrátiť sa do rodiska neznamenalo úpadok v rozvíjaní a zveľaďovaní jeho hudobno-fyzického talentu, i keď hudbu dal bokom. Práve v stredoškolskom školení v rodisku, kde si zvolil matematický smer, sa rozhodol pre štúdium fyziky. Za to všetko vďačí jednotke z matematiky v Novom Sade, keď pred opravnou skúškou chodil na súkromné hodiny, kde si s týmto predmetom potykal.

− Mama chodievala na pľac, aby nám privyrobila na život, keďže otec bol už nebohý. Bolo to ťažké obdobie… Ale navždy zostanem povďačný matke, že sa potrápila zaplatiť tie hodiny matematiky. Bez toho naozaj neviem, aký na mňa osud číhal.

Vtedy si aj zaumienil, že jeho životným povolaním bude fyzika. Ale hudba bola vždy s ním. Niekedy viacej výrazná, niekedy menej. Raz to bolo vo vážnom štýle, inokedy v rockovom alebo popovom v skupinách Fjord a Maksovci. Často aj v cirkevnom. Veď roky bol kantorom, síce v troch etapách, ako sám hovorí, ale vždy sa držal blízko kostola.

− Prvá fáza môjho kantorovania, ktorá azda zanechala vo mne najväčšie duchovné stopy, bola začiatkom sedemdesiatych rokov, keď u nás bol farár Milec, − spomína pán Kováč. − On silne pôsobil na mňa ako osobnosť. Dlhé hodiny sme sa vedeli rozprávať, z čoho som čerpal mnohé životné smernice. Okrem toho, naučil ma hrať na organe. Ale po štyroch rokoch som sa toho vzdal, lebo cirkev potrebovala kantora, ktorý chodí na pohreby, a ja som to nemohol, nechcel…

V súčasnosti nie je kantorom, ale už skoro 20 rokov nacvičuje ženský cirkevný spevokol. Okrem toho, Vlada Kováča hudobná verejnosť veru dobre pozná ako skladateľa, ktorého v sebe objavil v osemdesiatych rokoch, keď sa opovážil prvýkrát zaslať svoju skladbu na festival Selenča – Petrovec.

− Najprv som nevedel odkiaľ texty. V novinách našiel Tušiakovu báseň Snehová túžba. Text som zhudobnil a prihlásil som sa na súbeh. I keď vznikli rôzne peripetie, predsa sa skladba dostala na festival. Ale keď som ju začul na javisku: Jooj, Bože, aká pesnička, povedal som a stiahol som sa do sedadla, aby ma nevideli. Nebol som s úpravou spokojný…

Vraj bol presvedčený, že nikdy viac nebude zasielať skladby na festivaly, ale len čo sa „hanba“ minula, začal spolupracovať s básnikom a textárom Michalom Ďugom. Ako hovorí, hoci boli v tom čase na Vy, Ďuga mu napísal text Tá túžba. Tá sa mu podarila. − Vtedy som dostal prvú cenu. Váááu, to nie je možné, pomyslel som si. Vlani bol debakel, a tohto roku zrazu prvá cena, − smeje sa náš spolubesedník s viditeľným zadosťučinením.

Ako sa tak rozprávame s Vladimírom Kováčom, uvedomujeme si, aj hovoríme nahlas, že sme nikdy neboli tušili, čo a kto všetko sa skrýva za jeho menom. Nie je to iba profesor fyziky, skladateľ, bývalý kantor, vedúci cirkevného spevokolu, spolupracovník so speváckym zborom Musica viva, či bývalý predseda MOMS B. Palanka, ale je to aj staviteľ a kronikár vlastného života, ale aj života palanských Slovákov.

− Ako gymnazista som začal byť akýmsi kronikárom, keď som sa rád a dlho rozprával s mojou babkou, narodenou roku 1885. Tá si pamätala toľko údajov, až-až. Dve základné veci, pokiaľ ide o príchod Slovákov do Palanky, mi povedala práve ona. Po prvé, že sme prišli plťami Dunajom, a po druhé, že sme prišli z Myjavy alebo z jej bližšieho okolia…

Niežeby Vladimír bol len ústnym kronikárom, ale on si všetky tie rozhovory zapisoval. Je z toho hrubá kniha. Podobná tomu denníku vlastného života, kde si zapisuje každú udalosť. Vraj, ak si človek nezapíše, akoby sa nestalo, lebo vietor všetko odnesie. Mená, priezviská, dátumy a miesta narodenia Kováčových predkov určite neodveje nič. Tie sú do detailov zapísané v šesťmetrovom rodokmeni, ktorý si náš spolubesedník sám vypracoval. Sám vybudoval aj dom, aj kovovú ohradu sám urobil.

– Ako, prečo? – pýtali sme sa, žartujúc, že zhotovením kovovej brány nezaprel v sebe priezvisko. − To nám je v génoch, moji starí rodičia boli murári, − vraví.

Výstavbu domu ukončil, a po tom, ako mu pred siedmimi rokmi umrela manžela, prestal tvoriť skladby. Ale ešte stále v ňom bije srdce fyzika a hudobníka, srdce, ktoré svojou prácou a umením stavia mosty medzi ľuďmi…

V. Dorčová-Valtnerová