Študentské dni Branislava Mokića

Silbašania a Petrovčania dodnes vzdávajú poctu svojmu rodákovi a spoluobčanovi Branislavovi D. Mokićovi, padlému prvobojovníkovi, prekladateľovi a spisovateľovi.

Branislav Mokić (1918 – 1941) pochádzal z otca Dušana Mokića, srbského učiteľa v Silbaši, a matky Eleny, dcéry evanjelického farára Viliama Seberíniho. Základnú školu vychodil v Silbaši, dve triedy Meštianskej školy v Báčskej Palanke, a potom pokračoval na Slovenskom gymnáziu v Petrovci. Po maturite študoval na Právnickej fakulte v Belehrade. V lete 1939 bol na prázdninovom pobyte v Poľsku, kde ho zastihlo vypuknutie druhej svetovej vojny, čo opísal v reportážach v Národnej jednote. Pre organizovanie odporu proti okupantom a účasť na sabotážnej akcii bol odsúdený na smrť a popravený 28. októbra 1941 v Petrovci.

„Ako stredoškolák bol aktívnym členom a funkcionárom Sládkovičovho krúžku na gymnáziu (cez dva školské roky knihovník, potom člen Dozorného výboru a po tri školské roky jeden z najpohotovejších kritikov). Z prác prednesených na schôdzkach krúžku treba spomenúť aspoň Belehradské obrázky (1934)… Jeho prvá práca, preklad poviedky Iz života malog obešenjaka (Zo života malého nezbedu) od Jána Čajaka st., vyšla v časopise Naša riznica (Požarevac, 7, 1931). Jeho príspevky vychádzali v Národnej jednote (1935, 1939) a Národnom kalendári (1938 – 1941). Za prácu o srbsko-bulharskej spolupráci dostal cenu z daru Juhoslovansko-bulharskej ligy v Belehrade a zo základiny Danice vd. neb. Jevrema Simića, ktorá mu bola odovzdaná z príležitosti svätosávskej oslavy na Právnickej fakulte v Belehrade roku 1941,“ uviedol prof. Michal Filip v biografii o Mokićovi.

V písomnej pozostalosti profesora Filipa sú uložené aj listy Branislava Mokića, ktoré písal v rokoch 1936 a 1938. V nich opisuje svoju ťažkú finančnú situáciu, v ktorej sa ocitol ako študent práva: „Ja by som si mohol kúpiť i nejakú učebnicu z druhého roku a predať svoje z prvého roku. Lenže na to kupovanie treba hrúza groší… Stĺpec ortutí v termometri klesol, nuž moje telo oblečené do letných nohavíc pocítilo chladivo mrazivé pocity na nevhodných čiastkach tela, nuž sme si kúpili  teplé nohavice, za 140 dinárov… Inka by chcela odložiť nákup kníh na január. Semester sa však odložiť nedá. A to alebo ja prijecham, alebo to Ty blahosklonne, obetavo, priateľsky, svedomite a – bezplatne vykonáš.“  Neskôr si od Filipa pýtal pôžičku na kúpu kníh. V liste z 24. októbra 1937 opísal cestu do Belehradu na skúšku z cirkevného práva: „Skladať som mal 12. októbra o 7.00 h, tak som šiel ešte 11. októbra druhým vlakom (Petrovec 8.00 h, N. Sad 11.24, Belehrad o pol druhej). Šiel som s dvoma kuframi so všetkým, čo mám, lebo som tiež išiel do Študentského domu na mesiac – dva. Čakal som správcu od druhej do piatej hodiny – aby mi povedal, že ma nevezme! (Do domu sa hlásilo 840 grla!) Šiel som do Feriálneho zväzu, kde som dosiaľ vždy nocoval. Tam mali veľkú exkurziu z Požegy, na každú posteľ dvoch. A mne vo vestibule stoja dva veľké kufre! Šiel som k Rumanovej rodine, či by ma neprijali. U nich vlčia tma! Nikde nikoho. V núdzi spamätal som sa na Doru! A kým som z nádražia drugal kufre na trajvane k Dore, sťahovanie ma stálo 5 din. A v utorok som skladal skúšku. Pržić mi dal 7 (sedem).“

Okrem študentských trampôt Branislav Mokić plasticky opisoval situácie a ovzdušie v prostredí, v ktorom bol. Pretože v Petrovci býval, v liste zo 4. apríla 1938 zaznamenal: „Petrovec sa, na slávu dvadsaťročnej republiky, okrášľuje na nepoznanie. Rieku Begej ovenčili z oboch strán stromíkami, pozdĺž celého jeho toku cez metropolu. Na hlavnej ulici – pred obecným domom, popri Marčokov, aj čiernookých Gecičiek (Kišgeci), jamy a garády, ktoré delili cestu od trottoiru [chodníka] zavozili zemou a posypali kamením. Pred Šrenkovou záhradou a domom, kde ten garád bol aj dosť hlboký, urobili to isté. A tam, kde zastáva autobus povedľa magacínu (kde skôr trčalo zhrdzavené a nefungujúce koleso „živej“ vody), až k domu Rusnákovmu – pred  pudiku ďaďa Andrušu, kde ten garád bol i hlboký i široký, tiež ho zotreli z povrchu zemského…“

Druhého apríla 1938 Braňo Mokić pozval kamaráta Miška Filipa na Slovenské národné slávnosti s pripomienkou, že uhostí až siedmich hostí z B. Palanky a Nového Sadu: „Títo Grňovci [z Nového Sadu], čo prídu, sú jedna z najmajetnejších a najstatočnejších slovenských rodín. Starí boli ešte z najpovedomejších Slovákov, k tomu sú deti nadané a veľmi dobre vychované. Nuž, bola by večná škoda, keby sa časom odrodili alebo čo aj slabí Slováci vychovali z nich. Trebalo by ich získať a oduševniť pre slovenčinu, vzbudiť v nich pevné povedomie…“ V pokračovaní Mokić citoval list starej pani Grňovej v Novom Sade, ktorá Braňa nabádala: „Branko môj, máš dobrú príležitosť, aby si zase dačo urobil, za tú našu slovenčinu. Však si Ty vstave také spiace dušičky zburcovať zo sna, keď sa rozhorlíš, však ako si aj ten článok v Jednote krásne vynôtil, že sa človeku okolo srdca ohrieva. Tak hľaď počas Slávností tých chlapcov a Milku všade odviesť, kde sa dá. Všetko im vysvetliť, oduševniť ich.“

Branislav Braňo Mikić bol teda horlivým národovcom pre vec slovenskú, píšuc po slovensky a po srbsky. Bol by určite aj dobrým právnikom (na základe údajov v indexe z roku 1941 odpočúval 8 semestrov a dosť skúšok zložil), len keby tej druhej svetovej vojny nebolo.

Jedna petrovská ulica nesie jeho meno.

Katarína Verešová