Je v tom nielen pravda

VÝSTAVY

VÝSTAVA FOTOGRAFIÍ DARKA DOZETA V ÚSTREDNEJ BUDOVE NOVOSADSKEJ UNIVERZITY

Nie je to vôbec náhoda, že si novosadský fotoreportér Darko Dozet za námet vstupnej výstavy vo výstavnom pavilóne novootvorenej ústrednej budovy Univerzity v Novom Sade zvolil práve Exit. Celé roky je totiž aktívnym a angažovaným svedkom vzniku, pokračovania a rastu dnes jedného z najznámejších svetových festivalov, za ktorým je už štrnásť úspešných rokov. Dozet, niekdajší reportér novosadského Dnevnika, potom agentúry Tanjug a v súčasnosti spoločnosti Novosti, autor, ktorý vystavoval práce v približne päťdesiatich svetových mestách a ktorého snímky zverejňovali popredné tituly a tlačové agentúry planéty, sa už roky na svet díva s neobvyklým talentom objaviť nevšedné v navonok všednom.

Nezaprel sa ani na svojej najnovšej výstave, ktorá vyštartovala do verejnosti 30. septembra. Jeho momentky priam naznačujú nerozlučnú symbiózu mesta a jeho reprezentatívneho podujatia, ktoré každoročne navštívi medzi 150 000 a 200 000 ľudí. Na takmer šesťdesiatich záberoch je síce hodne chvíľ z koncertov, no skôr upriamených na ich ovzdušie a publikum, než na hudobníkov samotných. Koncert je spravidla podnetom, no omnoho zaujímavejšie, aspoň z uhla fotoreportéra, je to pred, alebo to po nich: elegantná uvoľnenosť mladých zo všetkých končín planéty, mix zvykov, oblečení, účesov, spôsoby trávenia chvíľ voľna, prejavy lásky a iných citov. Bez úmyslu preháňať možno povedať, že takmer každý okamih znamená i zážitok, ktorý stojí zato zvečniť ho.

Tá snaha priblížiť návštevníkovi Exit vo všetkých jeho polohách a pózach vanie zo snímok plných pestrých farieb júlovej nálady a leta, neopakovateľných preto, lebo sú aj ich aktéri vždy iní. Je v nich nielen pravda, ale aj čosi iné. Svedectvo s osobnou pečaťou, osobný vzťah, cit…

Práve to človeka nenecháva ľahostajným. Lebo či už bol aktérom a účastníkom Exitu priamym, alebo len nepriamym, všetci sme vlastne v ňom. Inak sa v Novom Sade v tej prvej polovici júla od roku 2000 do roku súčasného vlastne ani fungovať nedá. Od staníc, autobusovej a železničnej, cez nespočetné ponuky niekoľkodňového ubytovania hosťom, po vravu v strede mesta alebo pri Dunaji, Exit dáva najavo, že žije a rastie, svetový a náš. Riadne už pominuli časy, keď bol útekom a únikom. Dnes je totiž najmä stretom, hľadaným a obdivovaným. Natoľko známym, že sa o pár rokov vynorí ozajstná dilema: budú v cudzine vedieť skôr o Exite než o jeho dejisku? Lebo jedno síce už dávno patrí druhému, no občas ich spája, inokedy rozdeľuje čosi navyše: tajomnosť nového poznania a ďalšieho očakávania.

Tá dobová prechádzka rokmi nového tisícročia a Exitom nie je náhodou tam, kde je. Veď sa vznik festivalu spája práve s univerzitou, prinajmenšom ako jeho dejiskom v tých prvých rokoch. Zase svojrázny kruh, v strede ktorého je čoraz známejšia tunajšia hudobná rapsódia, na ktorú sa nezabúda. A ak sa to náhodou i stane, je tu putovanie spomienkami. Dozet nám ich sťa na dlani vyložil viac než dosť. A mnohovravných…

                                          Oto Filip