Kultúrne tradície silbašských Slovákov

15.okt 2013

Kultúrne tradície silbašských Slovákov

KNIHY

42silbas(Kolektív autorov: Silbaš. Kultúrne tradície Slovákov v Báčke. Vydavatelia: Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov, Nový Sad a Filozofická fakulta, Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, 2013)

Dokumentom jednej doby sú kroniky; dokumentom jedného prostredia sú monografie – hrubé knihy zahrnujúce kultúrne tradície daného spoločenstva. Tradície báčskej dediny Silbaš od začiatku 20. storočia dodnes sa pod drobnohľadom profesionálneho tímu univerzitných profesorov z Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre a pričinením Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov dostali do obsiahlej monografie pod názvom Silbaš. Kultúrne tradície Slovákov v Báčke. Zaslúžilí o vydanie a pred zabudnutím zachovanie sú títo špičkoví odborníci: Mgr. Jana Ambrózová, PhD.; prof. PhDr. Jaroslav Čukan, CSc., figuruje ako editor knihy; Ing. Marián Járek; doc. PhDr. Ivana Kontriková Šusteková, PhD.; PhDr. Michal Kurpaš, PhD.; doc. PhDr. Ladislav Lenovský, PhD.; PhDr. Boris Michalík, PhD.; Mgr. art. Milina Sklabinská, v mene Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov, a Mgr. Ján Širka. Tento zoznam nemožno ukončiť a nespomenúť aj posudzovateľov doc. PhDr. Michala Babiaka, Mr., rodáka kulpínskeho, a prof. Dr. Zuzanu Beňuškovú, CSc. Preklady do srbčiny robila Milina Sklabinská.

Pravdou je, že ak v knihe prvé strany oslovia potenciálneho čitateľa, knihu len tak ľahko nepustí z rúk, iba ak po prečítaní. Úvod v tejto knihe je práve takým pútavým, veľavravným. Je to dôkladné zhrnutie z pera J. Čukana, ktorý sa dopodrobna zmieňuje o kultúrnych tradíciách, o každodennom živote, o povahových vlastnostiach, o záujmoch silbašských Slovákov a navádza čitateľa, aby si starostlivo poprezeral ďalšie strany, poprečitoval a lepšie spoznal život predkov silbašských Slovákov a zároveň z toho dokázal preniesť ak nie všetko, aspoň časť z prítomnosti do budúcnosti. Preto tu preberáme také pre nás najzaujímavejšie výňatky, veľavravné, odzrkadľujúce zámer a cieľ autorov a vôbec celej monografie: „Kultúrne tradície každého slovenského dolnozemského lokálneho spoločenstva majú množstvo všeobecne platných čŕt, charakteristických pre formovanie kultúry v podmienkach odlúčenia od vlastného národa. Dôkladnejšie štúdium však vždy odhalí aj prvky neopakovateľné. (…) Predpokladom kultúrnej neopakovateľnosti sú predovšetkým ľudia. Každý človek vyrástol a bol vychovaný v inom rodinnom, príbuzenskom a susedskom prostredí, má iné fyzické dispozície, neopakovateľné psychické danosti… Človek na Masarykovej ulici ako jednotlivec, rodina ako základná sociálna jednotka, silbašský Slovák ako príslušník slovenskej národnostnej menšiny v obkľúčení Srbov a príslušníkov iných etnických spoločenstiev, Silbaš ako lokálne sociokultúrne spoločenstvo, Báčka ako integrálna súčasť multietnickej Vojvodiny, Vojvodina ako teritoriálna, politická, ekonomická aj kultúrna oblasť Srbskej republiky, aj dolnozemský Slovák v ktoromkoľvek štáte strednej a juhovýchodnej Európy – nikto nežije izolovane, pozná a dokáže rozlíšiť svoje a cudzie, každý si uvedomuje svoju osobnú aj viacnásobnú kolektívnu príslušnosť. Každý je súčasťou pevného vzťahového kruhu, má v ňom nezastupiteľné postavenie, plní nenahraditeľnú funkciu.“ Takto charakterizuje dolnozemských Slovákov – Silbašanov detailista pán Čukan a všimol si aj tú pre nás dolnozemských Slovákov nie veľmi priaznivú skutočnosť – asimiláciu, o ktorej takto píše: „O Silbašanoch si myslia, že až príliš podliehajú prirodzenej asimilácii a upúšťajú od materinského jazyka svojich predkov. Bohatstvo ich kultúrnych tradícií aj súčasné kultúrne dianie na neformálnej aj inštitucionálnej úrovni je však porovnateľné s inými. (…) O príslušníkoch slovenskej minority v Silbaši možno konštatovať, že sami seba dobre poznajú, lebo dokážu charakterizovať kultúrne, hospodárske a iné odlišnosti, prednosti aj nedostatky obyvateľov susedných dedín a miest, ktoré vznikajú porovnávaním so sebou.“

Za detailisticky vypracovaným, pedantským a precíznosťou oplývajúcim slovom na úvod nasleduje príspevok silbašského rodáka Jána Širku Príspevok k dejinám Silbaša, cieľom ktorého bola snaha o objasnenie obdobia príchodu Slovákov do Silbaša a naznačenie tendencie migračného pohybu obyvateľstva do 30. rokov minulého storočia na základe štúdia matrík evanjelickej cirkvi, ktorý doplnil aj velebný pán Vladimír Lovás st., farár silbašský, dnes už farár na dôchodku. Nasleduje kapitola Medzilokálne kontakty z pera J. Čukana. O tých, ktorí šli za svojím šťastím do zahraničia, píše Boris Michalík v kapitole Silbašskí Slováci vo svete. Ladislavovi Lenovskému bolo cieľom „prezentovať materiál o identite a etnografických črtách, priblížiť myslenie slovenských Silbašanov, ich hodnotový systém, poukázať na to, čo sami považujú za dôležité a čo chcú povedať“, a úspešne to zhrnul v kapitole Vedomie príslušnosti, kolektívna pamäť a etnografické črty. Veľkým prínosom knihe sú kapitoly Tradičné zamestnanieTradičná gastronómia z pera autorky Ivany Kontrikovej Šustekovej, ktorá sleduje etnokultúrny vývin osady cez hospodárske, sociálne, politické, kultúrne a nakoniec nemenej dôležité – gastronomické zložky. Transformácie tradičnej architektúry je názov kapitoly autora Michala Kurpaša, kde sa venuje tradičnému staviteľstvu s cieľom zmapovať súčasný stav; predmetom záujmu je obydlie, dvor a hospodárske objekty. Boris Michalík sa venoval kultúrnym spolkovým organizáciám, vývoju kultúrnych aktivít v kapitole Spolková a záujmová činnosť. Svadobné obyčaje v rovnomennej kapitole spracoval Ladislav Lenovský. Keďže sú svadobné obyčaje úzko späté so slovenskými ľudovými piesňami, nasleduje kapitola Ľudové piesne zo Silbaša, ktoré zozbierali Jana Ambrózová a Milina Sklabinská. Záver Jaroslava Čukana prináša opodstatnenie vydania monografie, z ktorého vyberáme: „Dielo považujeme za mimoriadne dôležité hlavne z toho dôvodu, že silbašská komunita patrí k menej početným, asimilačný proces pokračuje relatívne rýchlo a je potrebné zmobilizovať vedomie slovenskej etnickej príslušnosti.“ Zborník ľudových piesní zostavovateľa Mariána Járeka je záverečnou časťou monografie vtesnanej do obalu – pevnej časti knihy, peknej tmavohnedej farby so zvýrazneným písmom a na zadnej strane s dobovou fotografiou mladej nevesty, ako symbolika kultúry, tradície a nového života.

Strany publikácie spestrujú veľavravné fotografie, aj súčasné, ale aj z dvadsiatych – tridsiatych rokov 20. storočia. Dokumenty doby, ktoré v rokoch, v ktorých vznikali, boli skutočným bohatstvom, a vtedy si ani neuvedomujúc ten význam, ešte väčším sú dnes. Lebo fotografie hovoria o tom, čo bolo a ako sa žilo. Chvályhodné je, že publikácia nie je skomercializovaná, je venovaná Silbašu a Silbašanom, trefne vystihnuté – kultúrnym tradíciám tejto báčskej osady. Monografia, ktorú by si určite priali mať aj iné a aj väčšie prostredia.

Anna Horvátová

 

J. PÁNIKOVÁ
J. PÁNIKOVÁ

JASMINA PÁNIKOVÁ (1984) Do redakcie Hlasu ľudu nastúpila v roku 2010, najprv ako externá spolupracovníčka a neskoršie ako novinárka – dopisovateľka. V súčasnosti je zodpovednou redaktorkou mládežníckeho časopisu Vzlet. Predmetom jej záujmu sú sociálne témy, prevažne problematika marginalizovaných skupín ľudí. E-mail: panikova@hl.rs