Anatómia idyly

Láske k fotografii prepadla ešte pred mnohými rokmi, keď sa jej ako dieťaťu do rúk dostal otcov fotoaparát Smena. Z terajšieho pohľadu by sa dalo povedať, že sa vtedy v podstate mnohé alebo aj všetko začalo: vyjadrovanie skôr obrazom ako slovom ako stálica, ktorej logickým vyústením bolo absolvovanie magisterského štúdia fotografie na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU) v Bratislave v roku 2007. Umelkyňa Olja Triaška Stefanović, Novosadčanka, žijúca takmer dve desaťročia v Bratislave, zostala aj pracovne verná svojej alma mater: v súčasnosti pôsobí na Katedre fotografií a nových médií bratislavskej VŠVU.

Časť svojej bohatej fotografickej tvorby sprístupnila tunajšej verejnosti výstavou, ktorá od 21. marca prebieha v galérii Združenia výtvarných umelcov Vojvodiny v Novom Sade. Zábery a motívy hlavne mestské, plné metafor. Z nich, napriek ladu a skladu priestoru, predsa sála akási clivota a prázdnota. Zámer, koncept, čosi tretie?

– Toto je vlastne môj doktorandský projekt, keďže na jeseň ukončujem doktorandské štúdium na VŠVU. Na záberoch sú filmové štúdiá,  vlastne nič z toho na fotografiách nie je reálne. Sú to štúdiá, kde sa točia populárne seriály produkované na Slovensku. Ja ich používam na riešenie problematiky simulácie reálneho sveta, na znázornenie krehkej hranice medzi realitou a fikciou. Sú to obrazy, ktoré vidíme doma v obývačke, v našom osobnom hľadisku, keď sa dívame na televíznu obrazovku ako na javisko. Všetko sú to krásne idylické domy, v ktorých žijú krásne a šťastné rodiny. Človek nevedome začína túžiť po tom, stotožňovať sa s tou idylou, prajúc si tak žiť. Je to aj sociologický výskum na tému, do akej miery sa vieme nechať zmanipulovať… – vyzdvihuje autorka.

Sústavné hľadanie zmyslu, objavovanie novej reality, zjavný vzťah medzi fotografiou a priestorom, rôznorodé námety, metaforické náznaky, tematické, výtvarné a filozofické odkazy sú azda najvýraznejšími príznakmi tvorby umelkyne našej a bratislavskej. Preto nás Oljina tvorba, čo jasne potvrdila i novosadská výstava, priam núti klásť otázniky nad osudom, sebou, dneškom. A pritom je aj páčivá, aj neopakovateľná.

                                                                                           Oto Filip