Deti – neustály zdroj inšpirácie

Mladá profesorka triednej výučby Anna Kukučková z Lugu o sebe hovorí, že vždy mala rada deti. Možno ju práve to podnietilo (a podnecuje), aby talent priblížiť sa k ich svetu preniesla aj na papier, čo rezultovalo prvou knihou Chvostík a kamaráti, ktorú v roku 2009 vydalo Slovenské vydavateľské centrum. V tomto roku by mala vyjsť aj jej druhá kniha. Navštívili sme ju v ZŠ Jovana Popovića v Suseku, kde pracuje ako profesorka triednej výučby.

Kedy ste začali písať a čo bolo hlavnou pohnútkou?

– Začiatky mojej literárnej tvorby nesiahajú až tak ďaleko. Začala som písať v roku 2006, počas študovania na Učiteľskej fakulte. Profesorka Anna Hansmanová nám dala úlohu napísať poviedku pre deti na tému Sneh. Vtedy som napísala moju prvú poviedku Chvostíkov prvý sneh, ktorá sa všetkým páčila. Podnietená tým malým začiatočným úspechom napísala som ďalších 13 poviedok a pri jednom náhodnom rozhovore s profesorom Zoroslavom Spevákom sme prišli na ideu tie poviedky aj knižne vydať, čo sa potom aj stalo.

Čo vás podnietilo napísať poviedky do ďalšej knihy?

– Najväčšou pohnútkou bola výzva pre mladých spisovateľov, ktorú vypísalo Slovenské vydavateľské centrum. Idea o nových poviedkach bola vždy prítomná v mojich myšlienkach, ale uznám, nedarilo sa mi tú ideu preniesť aj na papier. Nebola som spokojná s tým, čo som napísala, a vždy  som začínala od začiatku. Ale ako sa lehota výzvy blížila ku koncu, mozaika príbehov môjho mladšieho brata dostávala čoraz serióznejšiu formu a vznikali nové poviedky.

Môžeme povedať, že vám je brat hlavnou inšpiráciou?

– Áno, presne tak. Ako som povedala, idea o nových poviedkach bola vždy prítomná, lebo pozorujúc jeho a akým spôsobom on vidí a chápe svet vôkol seba, bol pre mňa vždy zaujímavý a neraz aj komický. Preto som uvažovala, ako tie impresie podať vo forme poviedky. Knihu som venovala jemu, keďže väčšina poviedok sú príhody z jeho detstva.

Pracujete ako profesorka triednej výučby. Nakoľko vám práca s deťmi pomáha pri písaní?

– K deťom som vždy mala blízko a možno mi aj tá vlastnosť v určitej miere pomáha, aby som sa vhĺbila do ich sveta. A každodennou prácou s deťmi sa ten vzťah iba prehlbuje. Vidím, ako chápu niektoré veci, čo ich zaujíma a čo nie, čo ich rozosmeje. Raz som na hodinu priniesla Zorničku a čítala som im moju poviedku, vlastne prekladala, keďže vyučovanie prebieha v srbčine, a spomínam si, ako pozorne počúvali a po každej komickej situácii sa úprimne zasmiali. Keď spracúvame niečo podobné, ihneď si spomenú na tú poviedku a začnú ju voľne reprodukovať. Je to pre mňa veľkým potešením, lebo vidím, že to, čo som napísala, zapôsobilo na nich a zostalo im v pamäti. A preto dúfam, že takú radosť z čítania mojich poviedok budú mať aj iné deti.

                                                                                                                             Jasmina Pániková