Teta sveta

Asi mal Lev Nikolajevič Tolstoj jasnovidecké schopnosti, keď budúcnosť maliarstva veštil slovami: „Umenie budúcnosti je umením ľudovým, umením, ktoré budú môcť všetci pestovať a všetci chápať, ktoré bude zrozumiteľným bez ohľadu na kastu a národnosť.“ Nebolo potrebné veľmi pátrať po zemeguli a presviedčať sa o pravdivosti spisovateľovho predpokladu. Stačilo zavítať do Kovačice a navštíviť najznámejšiu Slovenku na svete. Viac ako tri a pol desaťročia sa Zuzana Chalupová neúnavne kamarátila so štetcom a svetom, s paletou a touto planétou. Vyše tri desiatky rokov predstavovala výtvarnú tvorbu a orbu samostatnými výstavami po celom svete.                           Sviatok – nesviatok bolo u maliarky – voľakedajšej výšivkárky – rušno. Chalupovej chalupa na Čaplovičovej sa denne plnila zvedavými očami a pozornými ušami. Rozprávačkou bola hostiteľka: tá teta celého sveta bola neobyčajne obyčajná žena. Životný osud jej nedoprial vlastné deti. Hemžili sa však detváky na jej obrazoch. Jej umelecká citlivá duša splodila a zrodila Katku. Nikde na maľbe nechýbala bodrá a dobrá Katka. Taká, ako i jej matka – mama Zuzana. Obrovská aktivita vyžarovala z nej. Presedela hodiny a hodiny na dúšok pred stojanom. S elánom i „eroplánom“ a slovenským krojom obehla svetové poludníky a rovnobežky: Dubrovník, Paríž, Zürich, New York, Ženevu, Tokio, Montreal, Jeruzalem, Londýn, Viedeň, Bayreuth (Nemecko), Bratislavu, Brusel…

Jej životný názor akoby vyvieral z jednej zo zásad Jána Amosa Komenského: „Buď takým, aby sa každý potešil, keď vstúpiš do izby bohatého či chudobného.“ A veru sa z jej prítomnosti tešili hlavy štátov – Juhoslávie, Slovenska, Japonska, Rakúska, Francúzska. Z jej nezištných príspevkov mali osoh i deti UNICEF i historické a kultúrne dedičstvo UNESCO.                             Peniaz nepovažovala za mieru všetkého. Dakedy mala o groš peňazí menej, no vždy o štamperlík činorodosti viac. Jej potešením boli knihy a články o nej, vlastné, široko-ďaleko roztratené pohľadnice, fotografie s ľuďmi, ktorí hýbali svetom, na stovky ba tisíce navštíveniek a zápisov z kníh návštev, na desiatky hrejivých listov:

„Viete, ešte k tej knižočke. Mám synovca a ten má štvorročné dievčatko – to tak rado má vaše obrázky a na všetko sa vypytuje. Všetko sa jej páči. Vedeli ste potešiť i malé deti i veľkých,“ píše z Paríža priateľka J. Walentová. „Poznáte svet, i Svätú zem, poznáte však i našu cirkev, našu Slovenskú evanjelickú a. v. cirkev, naše zvyky a učenie. Máte radosť z detskej tváričky. Pán Ježiš povedal: „Kto neprijme kráľovstvo Božie ako dieťa, nikdy nevojde doň.“ Radovala sa listu vtedy aradáčskeho farára Ondreja Peťkovského. „Tak sme sa šťastlivo vrátili z nášho nezabudnuteľného výletu do Kovačice. Priateľom a známym rozprávame o stretnutí s vami a či mladí, či starí, nevedia sa nasýtiť prezeraním vašich pohľadníc. A Zuzka naša sa navyše vykrúca v tej krásnej vyšívanej blúzke, aby bolo všetkým jasné, že v Kovačici vedia maľovať nielen štetcom, ale i ihlou. Človek hladný po kráse prekročí prah vašej chyže a od údivu sa nezmôže na slovo,“ nešetril perom Michael Lošonský, rakúsky redaktor slovenského pôvodu.

Lahodilo jej, keď jej venovali pozornosť. I ona pozorne počúvala vo svojom svojskom kuchynskom ateliéri iných. Najčastejšie susedky a ženy z rodiny. Práve doma sa cítila – ako doma: Keď sa jej redaktori po prvých triumfálnych návratoch z Paríža a Versailles pýtali, či by chcela, ako veľa maliarov, zostať tvoriť v meste svetlosti, bleskurýchle odvetila: „Ale deže, veď ma tam volali Šalupová.“ Tých si však nesmierne vážila: „Bárzde sme boli, novinárov sme naveky zburtatovali. Obyčajne sme chodili na tri týždne. Môj spoločník a pomocník Branislav Grubač mal atresy a numery redakcií. Prvý týždem friško obchádzau hrúzu novinárov, druhý už bolo šakovo napísanuo a tretí týždem bola trma-vrma za obrazy, často sa popredali ením vrzom,“ rozprávala kovačickou slovenčinou maliarka duše a srdca.

Maľovala jedinečným štýlom. V letných páľavách pred niekoľkými rokmi zavítali k Chalupovej matičiari z Rače. Zuzana chystala naplno výstavu olejov v belehradskom Ruskom dome. Na obrazy menšieho formátu nakreslila futbalistov s nezvyčajným rozhodcom. Prísneho rozdeľovača pravdy vyzdobila do odevu renesančného romantika a namiesto rozhodcovskej udelila mu píšťalu ako hudobný nástroj. „Hundrú na mňa, že to tak nemá byť,“ sťažovala sa im. „Ale to tak má byť, je to vaše videnie sveta vôkol nás, ako ste nám spomínali dávnu maľbu Koniec vojny, kde z lietadla padajúce kytice vystriedali ničivé granáty,“ presviedčal ju v opak dakto z hostí citujúc Rúfusa, že ide o „svet prekrásnych omylov, bez ktorého by sme boli iba unavenými robotmi“.

Zostala sama sebou takmer do posledných chvíľ života. Taká, aká bola, keď pred viac ako päťdesiatimi rokmi namaľovala svoj prvý „obraz“ na stenu farbami rozmiešanými v mlieku. Dobrosrdečná dobrôtka Zuzana Chalupová. Teta celého sveta.

Zuzana Chalupová, rod. Koreňová (5. 2. 1925 Kovačica – 1. 8. 2001 Belehrad) – najznámejšia insitná maliarka z Kovačice. Prvú výstavu svojich obrazov mala v roku 1964, predtým bola známou výšivkárkou. Jej obrazy doslova obišli celý svet. Spolupracovala i s UNICEF a UNESCO. Maľovala vlastné príbehy z detstva, svet detí, obyčaje Slovákov v rodnej osade, ako i diela s náboženskou tematikou.

                                                                                                             Ján Špringeľ