Kríza nás nezlomila, učíme sa s ňou žiť
Žijeme v dobe, ktorú vnímame ako krízovú. O kríze sa hovorí v súvislosti s takmer všetkými oblasťami a v globálnom meradle.
V mojom podvedomí kríza sa začala vtedy, keď náhle v lekárňach zdraželi lieky. Chtiac-nechtiac začala som sa viac zaujímať o alternatívnu medicínu, vďaka ktorej som na liečbu začala používať čisto prírodné zložky a bylinky z vlastnej záhrady a okolia. Tieto a podobné prostriedky tzv. alternatívnej spotreby sa u nás začali využívať čoraz častejšie, ako napr.: nákupy šatstva viac z druhej ako z prvej ruky, radšej máme byty prenajaté, autá požičané ako vlastné.
Na povrch vychádza náš umelecký skrytý talent, vnášame renesanciu do nášho domáceho majstrovania. V trende sú výmenné služby typu: ty mne postrážiš deti, ja ti upečiem koláče a navzájom nás to nebude stáť nijaké peniaze. Tých príkladov je, žiaľ, mnoho. Celosvetová hospodárska kríza, ktorá sa nám tak silne prisala do nášho života ako kliešť, mení správanie aj občanov Kovačickej obce. Keďže jej nedovidia konca, učia sa s ňou žiť. Zvykajú si na ňu a robia tak, aby ju zvládli.
„Načo by som kupovala značkové tričko za 3 000 dinárov, keď v second hande za rovnaké zaplatím iba tristo, a po jedinom praní obe vyzerajú rovnako?” pýta sa Elenka Tomášová, Kovačičanka, rodom z Padiny. Jej rodinné príjmy sú priemerné, ale priznáva, že je prinútená vyhľadávať možnosti ako a kde ušetriť.
„Pre našu trojčlennú rodinu zarába iba môj manžel Fero. Okrem toho, že pracuje v jednom kovačickom podniku, kde má solídny plat, musí do našej rodinnej pokladnice privyrobiť aj súkromne. Všelijako sa vynachádzame, viac sporíme. Namiesto nákupu vo vysokokvalitných predajniach so značkovým tovarom, potravinové články kupujeme napr. v Gomexe, v predajni s tovarom širokej spotreby a chemické prostriedky pre domácnosť si zadovažujeme na kovačickom trhu. Odev si kupujeme na blšom trhu v Pančeve, nejaké veci po výhodných cenách sa nájdu v nákupnom stredisku Aviv, často kupujem aj v second handoch. Po čom túžime? Snívame o aute, ktoré sa neozýva celým ,fertáľomʽ, teda, chceli by sme si kúpiť nejaké lepšie auto, nie síce nové. Nateraz sme vcelku spokojní s tým, čo máme. Keď sa nám zvýši počet členov rodiny, budeme musieť inak rozmýšľať,“ uzavrela Elenka Tomášová.
„V minulosti bolo lepšie ako je tomu dnes. Počas Tita sme robili toľko, koľko aj dnes, lenže vtedy sme mali viac peňazí,“ zhodnotila Mária Jonášová, domáca z Kovačice. Priemerná penzia jej dovoľuje občas ísť do kúpeľov alebo na výlety, ktoré organizuje Združenie penzistov.
„Podľa toho, kto má aký plat, penziu – tak musí žiť. Ja žijem sama, nemám veľké trovy. Mám svoj dom, mám z čoho žiť, tak penzia mi stačí na život. Kupujem iba to najzákladnejšie: chlieb, ovocie, zeleniny, takže si vždy usporím peniaze aj na výlety so Ženským spolkom a Združením penzistov. Prednedávnom sme spoločne navštívili aj Titov hrob v Belehrade a už sa chystám na stretnutie penzistov, ktoré sa uskutoční už o pár dní. Toľko si môžem dovoliť a ceny tých výletov sú výhodné. Orientačne do mesiaca potrebujem od 600 do 1 200 dinárov. V zime je trochu iná situácia, vtedy musím viac zaplatiť za ohrev. Okrem šúľkov, ktoré nekupujem, každoročne si zadovažujem uhlie a drevo, za ktoré musím vyčleniť niekedy aj viac ako 800 eur. Na trhu najčastejšie kupujem zemiaky, cibuľu, papriku a pod. V obchode si kupujem prevažne mlieko a jogurt. Keď ide o nákup odevu, mne už iba máličko stačí. Mám všetko, čo potrebujem. Niekedy sa stane, že sa mi niečo na trhu zapáči, niečo, čomu je cena výhodnejšia ako v čínskych predajniach. Keďže ma nohy často bolia, tak plánujem i tohto roku navštíviť kúpele Lukovska Banja. Mám za čo, veď som celý rok sporila,“ dopovedala Mária Jonášová.
Anička Chalupová
