Silbaš nie je ďaleko

SEDEM OTÁZOK PRE INŽINIERA ELEKTROTECHNIKY VILKA RAUZU

Silbašan Vilko Rauza (40) prišiel na Slovensko v roku 1994 študovať elektrotechniku. „Ako aj väčšina z nás, čo sme študovali v tom čase, pre štúdium v Bratislave som sa rozhodol hlavne preto, že v bývalej Juhoslávii zúrila vojna,“ spomína. Ako však dodáva, lákalo ho aj študovať v materskom jazyku a mal tu už aj sestru, ktorá študovala farmáciu. Od roku 2001 pracuje vo firme zaoberajúcej sa elektrotechnikou a počítačmi a pracuje v nej dodnes.

– Čo bolo pre teba na Slovensku najťažšie?

– S odstupom času zisťujem, že najťažšie bolo rozhodnúť sa, či po skončení fakulty zostať na Slovensku alebo sa vrátiť do Juhoslávie.

– Kedy si si uvedomil, že tu zostaneš žiť?

– Keď deti začnú chodiť do školy, zistíš, že je toto ich rodná zem, že tu majú kamarátov a kvôli nim si uvedomíš, že tu zostaneš.

– Mal si v rámci svojho zamestnania kontakty so Srbskom či bývalou Juhosláviou, respektíve ovplyvnil nejako pôvod tvoju kariéru?

– V rámci zamestnania mám stále kontakty s krajinami bývalej Juhoslávie. Samozrejme, znalosť jazyka bola okrem vzdelania jedným z dôležitých faktorov, preto ma prijali do zamestnania.

– Čo považuješ za svoj najväčší úspech?

– Rodinu, samozrejme.

– Ľutuješ niekedy, že si odišiel?

– Občas áno. Ale Silbaš nie je až tak ďaleko, takže môžeme absolvovať návštevy určite častejšie, ako keby sme odišli žiť do Austrálie (úsmev).

– Čo by sa muselo stať, aby si sa vrátil?

– Nad tým sa nezamýšľam.

– Komu fandíš, keď hrajú Slovensko a Srbsko v nejakom športe?

– Futbal a basketbal sú športy, s ktorými sme vyrastali a spájajú sa mi s bývalou Juhosláviou, takže tu by som určite fandil Srbsku. Iná vec je s hokejom. Hokej som začal sledovať až na Slovensku a je mi je prirodzenejšie spájať si ho so Slovenskom.

Rastislav Boldocký