Dnes, krátko popoludní, v dome smútku na Mestskom cintoríne v Novom Sade boli spopolnené telesné pozostatky popredného vojvodinského výtvarného umelca, akademického grafika a maliara Pavla Popa.
O 11.00 sa v Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov konala spomienková slávnosť. Zarmútenej rodine a smútočnému zhromaždeniu sa najprv prihovoril pracovník ÚKVS Ladislav Čáni. Konštatoval, že zosnulý patril „k významným kultúrnym osobnostiam našej kultúrnej a umeleckej obce“ a o. i. podčiarkol:
„Pavel podľahol ťažkej chorobe a vybral sa obsadiť svoje dávno zaslúžené miesto v pomyselnom Panteóne po boku veľkých majstrov svetového umenia, s ktorými sa prostredníctvom svojej tvorby kamarátil, s ktorými polemizoval a zdieľal rovnaké nadšenie a vieru, že práve umením možno budovať lepší a krajší svet.“
Súťažil s majstrami
Výtvarný kritik Sava Stepanov si zaspomínal na Pavla Popa a jeho druhý domov – ateliér na Petrovaradínskej pevnosti. Vysoko oceňujúc jeho tvorbu, zdôveril sa s vlastným dojmom, že Pavel Pop pri tvorbe cyklu známych výtvarných citácií najvýznamnejších svetových maliarov „akoby chcel s nimi súťažiť“ a osobitne podčiarkol:
„Pavel bol skromný človek. Človek so širokou ľudskou dušou, ktorý mohol všetko to, čo potrebujeme, v istej chvíli, prostredníctvom umenia, ponúknuť.“
Spisovateľ Martin Prebudila prečítal úryvok zo svojho románu v srbčine Ma, daj, nasmeši se… (No tak, usmej sa…). V ktorom literárny hrdina (fakticky Pavel Pop) skoncuje so spoločenským podnikom, v ktorom pracoval a nastúpi cestu samostatného umelca.
Bol vytrvalý
„Ľudia v boji s pominuteľnosťou najlepšie zápasia umením; Pavel bol umelec svojou tvorbou i životom“ povedal o. i. výtvarný kritik Vladimír Valentík. Zároveň preniesol slová sústrasti predsedu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahaničí Jána Varšu, ktorý v januári tohto roku Pavlovi Popovi odovzdal Pamätnú medailu ÚSŽZ za rok 2018.
Výtvarný umelec a spisovateľ Jozef Klátik si zaspomínal na spoločné chvíle, predovšetkým na bratislavské študentské roky strávené s Pavlom Popom. „Osobitne som rád, že sme spolu začali budovať cestu, ktorá nás pripúta k umeniu… Viem, že často nebol pochopený, avšak predsa bol veľmi vytrvalý. Poďakúvam sa mu, že nám prezentoval vlastné odhalenie, a že z tohto aspektu sa pozeráme na jeho dielo.
Ťažké lúčenie
V dome smútku na novosadskom Mestskom cintoríne spomienkový prejav a modlitbu mal Igor Feldy, kňaz zboru Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Starej Pazove. Hovoril aj Miodrag Petrović, herec činohry Srbského národného divadla v Novom Sade.
Kyticu kvetov ku truhle položil a slová odobierky povedal i Igor Vencel, zástupca veľvyslankyne Slovenskej republiky v Srbsku Dagmar Repčekovej. Posledné slová odobierky povedala ovdovelá umelcova manželka Nataša Milenovićová.
Sava Stepanov si spomenul na chvíľu, keď mu Pavel Pop namaľoval obraz, citáciu srbského maliara Petra Lubardu: „Ako som odchádzal z jeho ateliéru, vyprevádzal ma, a keď už som bol na šesť-sedem krokov od neho, oslovil ma: ´Hej, Savo, nože mi ukáž obraz ešte raz…´ Ťažko sa s ním lúčil. Záležalo mu na ňom…“
Pohrebná počestnosť – o 40 dní
Ani dnešné lúčenie s vynikajúcim umelcom a človekom nebolo ľahké. Kiež by nám záležalo na zachovaní pamiatky na jeho majstrovskú prácu, veselú povahu a ľudskú dušu.
Pavel Pop sa narodil 1. decembra 1948 v Starej Pazove. Zomrel 4. júla v Novom Sade. O 40 dní urnu s jeho popolom uložia do rodinnej hrobky na cintoríne v Starej Pazove.