Aradáč v sviatočnom rúchu

Už niekoľko dní pred oslavami 40. výročia oslobodenia Aradáča bolo cítiť sviatočný pulz v osade. Prípravy na skromné oslavy vrcholili a v stredu 3. októbra sa ich Aradáčania aj dočkali. V popoludňajších hodinách, teda po pracovnom čase vyšli pracujúci, žiaci, občania k pomníku padlých bojovníkov národnooslobodzovacej vojny, aby vzdali hold obetiam vojny, ľuďom, ktorí dali vlastné životy za lepší život nás a generácií, ktoré zostanú po nás.

Na padlých spolubojovníkov si v príležitostnom prejave zaspomínal predseda Predsedníctva Miestnej organizácie Zväzu združení bojovníkov národnooslobodzovacej vojny v Aradáči Pavel Obšust. Potom nasledoval priliehavý program v podaní žiakov Základnej školy Bratstva a jednoty v Aradáči, detí rôznych národností.

Symbolické zhromaždenie presvedčivo vyrieklo slová o nezlomnosti bratstva a jednoty naších národov a národností. Slová o odhodlaní pokračovať a zotrvať v ceste, ktorú nastúpili ich otcovia a starí otcovia, z ktorých šesťdesiati traja padli predčasne, ale bez zaváhania, za svoju banátsku rovinu, za slobodu, v ktorej si teraz na nich spomíname. Nejednému z prítomných sa premietol film z dní, keď skupinky bojovníkov vyrástli v silné vojenské jednotky, keď sedliaci z tunajších polí miesto motyky zobrali do ruky pušku…

Mnohým prítomným prebehli po chrbte triašky aj večer, na slávnostnom zasadnutí Zhromaždenia Miestneho spoločenstva a predstaviteľov spoločensko-politických organizácií osady v budove ZOK Aradáč, pri počúvaní referátu Živana Tadina, predsedu Zhromaždenia MS. Pri tejto príležitosti si ešte raz pripomenuli čulú politickú činnosť aradáčskej mládeže v jeseni 1944. Vtedy mladí Aradáčania dostali od vedenia SKOJ-a propagačný materiál a letáky, ktoré delili spoluobčanom. Už vtedy sa dalo vytušiť, že sloboda sa nasťahuje aj do ich osady.

Prvé októbrové dni roku 1944 nemecké vojská ustupovali z dnešného Zreňanina smerom k Tise a ďalej cez ňu. V noci z 2. na 3. októbra Nemci opustili aj Aradáč. Už nedokázali čeliť našim a vojskám Červenej armády a tak sa aj Aradáč dostal spod okupantského jarma. Oslobodzovacie vojská ho zbavili dlhých útrap zo strany nemeckých policajtov a nenávideného Spillera a jeho agentov. Aradáč sa tešil zo slobody. Tak, a aj väčšmi ako sa teší dnes, po štyroch desaťročiach jej príchodu. Veľa sa toho zmenilo, čo zdôraznil aj Ž. Tadin vo svojom príhovore na slávnostnom zhromaždení.

– Pred 40. rokmi sa našimi ulicami hadili široké blatisté cesty, v domoch sa čmudilo z karbidových a petrolejových lámp, v jednej miestnosti bývala celá rodina. Na poliach sa zostávalo od rána do tmavej noci a aj pri takej práci každá rodina sotva stačila vyrobiť len toľko, koľko potrebovala… Hrdí sme na to, že náš Aradáč postupne menil svoj výzor. Elektrifikovali sme si dedinu, urobili vodovod, , vybudovali veľkú časť asfaltových ciest, ako aj nových verejných a súkromných budov. Len málo domov nemá kúpelňu; mení sa kultúra a hygiena bývania a život našich ľudí…

Tak veru: netreba zabúdať na to, ako sa žilo kedysi. Netreba zabúdať na to, ako osada vyrástla, ako zarachotili prvé traktory, neskôr kombajny a iné moderné stroje. Treba mať na zreteli aj nové záväzky, nové ciele.

Povedzme ešte, že aj tohto roku Aradáčania zaznamenali pekné pracovné výsledky. V stredu, v rámci osláv, otvorili nový štadión pre malé športy, na ktorom hneď aj zohrali finálové stretnutie turnaja v malom futbale. Predtým dali do prevádzky adaptovanú ambulanciu. Zrenovovali aj mládežnícku sálu, vyasfaltovali ďalší kilometer cesty… V roku významného jubilea Aradáčania môžu byť hrdí na príspevok  k jeho oslavám.

J. Bartoš

(Výber z Hlasu ľudu číslo 41,

ktoré vyšlo 6. októbra 1984

v Novom Sade)

 vo výbere Kataríny Gažovej