Blanka Maliaková – divadelníčka a publicistka

Blanka Fábryová, rod. Maliaková (1893 – 1964) bola publicistka a prekladateľka. Narodila sa v Iloku ako dcéra Jozefa Maliaka a Kataríny, rod. Čásarovej. Študovala v Prahe, Zittau, Záhrebe, Trenčíne, Balášskych Ďarmotách, Martine, Blatnici a Dačovom Lome. Roku 1914 pracovala v detskej opatrovni v Iloku, v rokoch 1917 – 1918 vychodila úradnícky kurz v Záhrebe, ktorý uplatnila jeden rok ako úradníčka v Bogatići. Po prvej svetovej vojne bývala v Banskej Bystrici, Prievidzi a v Bojniciach, kde aj umrela.

Keď bývala v rodičovskom dome v Iloku, Blanka Maliaková sa venovala aj divadelnej činnosti. Ako sa uvádza v monografii skupiny autorov Slovenské divadlo v Iloku 1914 – 1945, Blanka Maliaková organizovala  prvé slovenské divadelné predstavenie v tomto podunajskom meste a bola prvá ilocká režisérka, ktorá k Veľkonočnému pondelku 12. apríla 1914 nacvičila Urbánkovu veselohru Strašidlo.

Po prvom ilockom predstavení – Blanka Maliaková stojí prvá zľava v slavónskom kostýme (archív SKUS Ľ. Štúra Ilok)

Toto slovenské predstavenie bolo zaujímavé nielen preto, že bolo prvé v Iloku, ale aj preto, že na scéne Chorvátskeho domu pozornosť zaujalo skvostnými kostýmami. Porovnávajúc dejiny ilockého a pazovského divadelníctva a korešpodenciu Blanky Maliakovej a Ľudmily Hurbanovej, nemožno nepostrehnúť  spoluprácu týchto dvoch sriemskych divadiel. Nemožno si takisto nepoložiť otázku, či pazovská premiéra Urbánkovho Rozmarína z 1. júna 1913, ktorá obecenstvo oduševnila scénografiou a kostýmami (najrozličnejšími ľudovými krojmi), nemala taký vplyv na prvých divadelníkov v Iloku, že inšpirovaný inscenáciou Rozmarína o necelý rok v Iloku uviedli podobnú inscenáciu diela Ferka Urbánka?

„Prijmi srdečnú vďaku za Tvoju láskavosť. Tvoj kroj tak sa nám zapáčil, že budem v ňom rečniť a mienim si i sama cez leto taký vyšiť,“ píše Blanka Maliaková tesne po prvom ilockom predstavení kamarátke Ľudmile Hurbanovej do Pazovy. V ďalšom liste z 3. mája 1914 Blanka komentuje: „Ja musím s pravdou von, vo mne je to už príliš vrodené, videla som v Prahe tú falošnosť, kde ochotníkom sa tlieskalo, a ináč ich škandalózne skritizovali. Preto lepšia sa mi zdá chorvátska kritika. Tí povedia, ako je, a ten patričný vie, v čom sa má zdokonaľovať, a vie, čoho sa má chrániť.“

Blanka Maliaková popri otcovi robila pomocnú redaktorku časopisu Domácnosť a škola, prekladala články a prózy zo srbochorvátčiny do slovenčiny, do srbochorvátčiny preložila dielo Ľudmily Podjavorinskej. Uverejňovala aj články o Elene Maróthy-Šoltésovej a Martinovi Kukučínovi. Čo ju k tomu viedlo, vysvetlila svojej pazovskej kamarátke v liste z 11. mája 1914: „Počiatkom februára písala mi p. Havličeková, že jeden Horvát oznamuje v Savremeniku Kukučínov Dom v stráni. Už vlani v Martine vyzvaná súc ňou pracovala som na Kukučínovi, a teraz prečítajúc ten oznam Dra Ilešića „da je Kukučin bio nekako bačen iz domovine i da je netragom izčezao u Ameriku“, dokončila som ja Kukučína a poslala do Obzora. Škrelo ma to veľmi. Mrzelo ma, že chudáka Kukučína do takého sveta postavil… Pozháňala som teda všetko, kde čo bolo od Kukučína i jeho osobné okolnosti. I Dra Vlčeka ocenenie v Dejinách slovenskej literatúry, a potom predstavila som im Kukučína ako nášho najlepšieho poviedkára, porovnávajúc ho s Kozárcom, a rozložila všetky jeho práce z Brača…“

Pravda, Blanka Maliaková Ľudmile Hurbanovej písala aj o dievčenských obavách a túžbach. V liste z 12. júla 1914 píše, že sa k vydaju nevie nijako odhodlať, i keď v pokračovaní spomína svojho budúceho manžela Dr. Jána Fábryho, s ktorým bola v Belehrade: „Bola by som rada videla Etnografické múzeum, no pre hrozné sarajevské udalosti nebol nám prístup umožnený.“

Posledný zachovaný list, ktorí Ľ. Hurbanovej písala, bol z Bogatića (v Mačve) z 23. augusta 1917, v ktorom opisovala kvety astry (ktoré vraj zbožňoval Vajanský) a delové výbuchy v blízkosti…

Blanka Fábryová-Maliaková sa venovala aj memoárovej a fejtonistickej publicistike, informatívnym článkom o oslobodzovacích akciách južných Slovanov v prvej svetovej vojne, o výšivkách, krojoch, ženskom hnutí…

„Vo svojom románe Hlas krvi sa pokúsila o obraz života poprevratového Slovenska. Bola neúnavnou predstaviteľkou osvetového a ženského hnutia medzi Slovákmi na Dolnej zemi a na Slovensku,“ uvádza vo svojom článku Pozabudnuté v sponách minulosti autorka Viera Benková (článok uverejnený v Národnom kalendári 2013), ktorá právom svoj článok uzavrela faktom, že Blanka Maliaková-Fábryová patrí, vedľa Eržiky Mičátkovej z Kysáča a Ľudmily Hurbanovej zo Starej Pazovy, k prvým publicistkám na našej slovenskej Dolnej zemi.

Katarína Verešová