Blaženka Muchová si s bocianmi potykala

– Chcela by som vidieť, ako vyzerá, keď dieťatko príde na svet. Zoberieš ma so sebou do pôrodnice? – opýtala sa trinásťročná Blaženka svojej mamy, ktorá pracovala ako anesteziologička v novosadskej pôrodnici Betánia.

A šli ruka v ruke do pôrodnej sály, kde „bociany“ prinášajú na svet bábätká. Blaženka s očami veľkými ako taniere sa pozerala na pôrod, na príchod nového života na svet. Nebála sa. Rozhodla sa: keď narastiem, stanem sa pôrodnou asistentkou.

Túžba po tyrkysovej uniforme zdravotnej sestry bola taká silná, že sa mladé dievča zapísalo do strednej zdravotníckej školy.

– Na zápis do strednej školy som šla s cieľom dostať sa na smer pediatrickej sestry, – spomína si Blaženka Muchová z Kysáča, ktorá už dvadsaťdva rokov pracuje ako pôrodná asistentka v Betánii, – ale tesne pred okrúžkovaním spomenula som si na svoje prvé stretnutie s prvým plačom bábätka a okrúžkovala som smer gynekológia – pôrodníctvo, čiže odbor  pôrodná asistentka. Veď som veľmi často mala do činenia s deťmi, rada som ich prebaľovala, zabávala…

V prvej chvíli nás prekvapí, ale po premyslení vlastne ani nie, keď nám pri dobrej tureckej káve pod verandou u Muchovcov v Kysáči Blaženka prezradí, že v strednej škole nebola výborná žiačka.

– Ale veď ste tak veľmi túžili po tomto mimoriadne zodpovednom povolaní, – zostávame zaskočení, ale hneď potom si spomenieme na mnohé prípady „zlých“ žiakov, ktorí vyrástli na vynikajúcich odborníkov.

– No, niežeby som nemala dobré známky. Práve naopak, odborné predmety som mala v láske, a to bolo vidno aj na známkach, – s dobrým žiackym pocitom nás Blaženka vráti na správnu cestu, – ibaže som nebola výbornou žiačkou.

Zdravotníctvo je takpovediac rodinnou tradíciou v Blaženkinej rodine, keďže okrem mamy aj sestra je zdravotníckou pracovníčkou. Možno práve to bolo prvým predpokladom, že sa v nej už od malička zrodila silná láska k budúcemu povolaniu:

– Počas štúdia v strednej škole bola som častou návštevníčkou novosadskej pôrodnice – mimo povinnej praxe. Viac ma lákalo prakticky robiť, ako sa učiť z kníh, – hovorí naša spolubesedníčka otvorene s úsmevom na perách.

Už vtedy pochopila, že práca pôrodnej sestry vlastne predpokladá tímovú prácu, pri ktorej sú všetci členovia takmer rovnako dôležití – aj sestry, aj lekár a, samozrejme – budúca mamička.

– Viac ľudí by znamenalo viac stresu a tenzie pre všetkých, a to rodička nepotrebuje. Ak žena, ktorá je na pôrodnom stole, poslúchne naše návody, keď k nej prichádza náš hlas, vtedy samotný pôrod takmer spravidla poľahky zvládame… Teda rodička vždy a stále musí počúvať, čo jej hovorí sestra.

– Oho! – povieme nahlas a usmejeme sa, aby sme ukázali, že žartujeme, – pôrodné asistentky sú akési „nebezpečné“!

Blaženka na tú konštatáciu odpovedá, že pokiaľ ide o „babicu“, ako sa tomu po našsky hovorí, ona svoju prácu robí už podľa rutiny, ale vždy zodpovedne. V každej chvíli je prítomné silné vedomie, že ide o prinajmenej dva ľudské životy.

– Dakedy, keď sa rodička „stratí“ vo svojich bolestiach a nepočúva ma, musím aj trošku zvýšiť intonáciu. „Prebudiť“ ju… Inak by mohlo prísť ku komplikácii. Ale ten hlasnejší tón používam výlučne v najlepšom úmysle…, – zdôrazňuje pôrodná asistentka z Kysáča. – Práve preto my sestry asistujúce pri pôrode musíme byť tak trochu príkre, strohé – s dobrým hlasom a prísnym postojom.

Akiste každá žena – a pridá sa aj nejeden muž – dosvedčí, že nie je jedno a to isté rodiť a byť pri pôrode. Aj žena, ktorá sa môže pochváliť skúsenosťou rodičky, a to trojitej, ale aj dvadsaťdvaročnou praxou pôrodnej asistentky, nás ubezpečila, že sú to dve rozdielne veci.

– Ja som bola nedisciplinovaná rodička, – smeje sa Blaženka Muchová, – taká, akú by som nedopriala ani jednej kolegyni. Mám veľmi, ale naozaj veľmi nízky prah bolesti, takže si ženy, ktoré rodili, budú vedieť predstaviť, ako to asi vyzeralo… Na dôvažok, kolegyne, ktoré si spomínajú na moje „neposlúchanie“ pôrodnej asistentky, vždy robia žarty na môj účet. Práve preto, keď ma rodičky naštvú, keď ani na piatykrát neposlúchajú, poviem sama sebe: Zhovej, veď aká si ty bola…?

Možno povedať, že mať v rukách dva, alebo viac cudzích životov znamená cítiť veľkú empatiu voči ľuďom a vlastniť silnú zodpovednosť. Takto rozmýšľame pri uvoľnenom rozhovore za popíjania kávy.

– Z mnohých aspektov je to zodpovedná práca s veľkou dávkou stresu, a preto si myslím, že by sme nejakým spôsobom mali mať benefičnú pracovnú stáž, – jasne a hlasne vyjadruje svoj názor naša „babica“. – Dvadsaťpäť rokov pracovať v tomto odbore je tak akurát – do tej doby organizmus dokáže zvládnuť psychické a fyzické vypätie síl pôrodnej asistentky, ale neskoršie koncentrácia už začínala klesať. V tej chvíli by bolo vhodné prestúpiť na iné pracovné miesto. Keby len taká možnosť vždy jestvovala…

I napriek všetkým negatívnym stránkam, ktoré sa vyskytujú v povolaní pôrodnej sestry rovnako ako v každej inej práci, aj napriek toľkým bezsenným nociam a neosláveným sviatkom v kruhu svojej rodiny, Blaženka Muchová nikdy neoľutovala voľbu povolania.

– Ale mojim trom dcéram, Ani, Alexandre a Ariane-Jane prajem zamestnanie s „normálnym“ pracovným časom a s menšou dávkou pracovného stresu…

V. Dorčová-Valtnerová