Mnohí túžia po tom, že svoje dôchodcovské roky strávia na vidieku. O tom svedčia aj početní chatári na Fruškej hore, ktorí od jari do neskorej jesene žijú v kontakte s prírodou. Tvrdia, že im tamojší vzduch robí dobre a dokonca – že je život v prírode lacnejší.
Od pradávna vládol taký zvyk, že dedkovia a babky zo Starej Pazovy po prvom jarnom okopávaní vinice šli do viničných chalúp v Slankamenských Vinohradoch, kde zostávali do hroznovej oberačky. Ich úlohou počas letných mesiacov bolo strážiť vinice, a tak sa stali budármi. Je to tradičné fruškohorské „remeslo“. V dnešnej dobe sa pre „budárske povolanie“ rozhodujú aj jednotlivé ženy, starenky, ktoré sa vedome rozhodli tretiu dobu života stráviť tak ako voľakedy.
Staropazovčanka Mária Faragová pred piatimi rokmi spolu s manželom plánovala život vo dvojici vo vlastnej vinici. Preto si tam vybudovali novú chalupu. Hoci potom znenazdajky osamela, napriek presviedčaniu detí, aby zostala doma, rozhodla sa ísť do vinice, lebo sa tam cíti príjemnejšie:
„V zime som bola veľmi chorá. Preto ma nevesta veľmi presviedčala, aby som nešla z domu, ale som zistila, že keď prídem sem do Brehov, je mi dobre. Aj záhradu som na jar vysadila a to, čo nemôžem obrobiť sama, zaplatím si niekoho, aby urobil. Susedovci mi tiež pomáhajú. Hovoria, že som ich brehovská mamika.“
Keď vládze, chlieb si sama ide kúpiť do Slankamenských Vinohradov, a keď nie, donesú jej susedovci, s ktorými sa rada rozpráva a ktorých netrpezlivo vyčkáva v tzv. Budárskom sídlisku.
Z druhej strany Košovca, na rodinnom majetku na Jande, od svojej mladosti žije Mária Ďurčíková, občianka Slankamenských Vinohradov. S manželom Martinom, usilovným poľnohospodárom a ešte usilovnejším murárom, vychovala štyri dcéry, ktoré sa vydali a odišli za vlastným životom. Hoci ju dcéry volali k sebe, rozhodla sa život stráviť na svojom majetku – sama. Žije s výhľadom na Dunaj v autentickom, nabielo omaľovanom domčeku. Okolo domca je vinič, humno s hydinou a záhradou. Na verande rozkvitnuté sukulenty a muškáty. Mária si sama dokáže pripraviť jedlo, oprať a vyčistiť chalúpku. O ostatné sa postará jej dcéra Anna Ondríková s manželom Pavlom, ktorá ju najčastejšie navštevuje.
„Tu, kde som žila so svojím manželom zamladi, tu chcem aj zostať. Tu mi je dobre. Mám aj elektrický prúd a všetky domáce spotrebiče. S deťmi komunikujem cez mobil. Len v zime, keď sneh narobí záveje na ceste, sa cítim trochu osamelá. Ale život niekde inde si neviem predstaviť.“
Napriek určitým civilizačným nedostatkom, život v prírode je pre človeka osožný. Pomáha odbúrať napätie a stres a nadobudnúť stratenú rovnováhu.
Katarína Verešová