K futbalovým Majstrovstvám Európy – turnaj v roku 1968 priniesol juhoslovanskú druhú účasť a zároveň aj druhé finále

Úhrnne 31 reprezentácií bolo rozvrhnutých do ôsmich kvalifikačných skupín, teda skončená bola prax pohárovej súťaže od samotného začiatku, ako to bolo v prípadoch podujatí v rokoch 1960 a 1964. V siedmich skupinách boli štyri reprezentácie, iba v jednej tri a práve do takej bola zaradená aj Juhoslávia. Z jednej strany menej zápasov, ale z druhej aj nie toľko šancí na opravnú.

Rivalmi v skupine boli Albánsko a Západné Nemecko, ktoré s Juhosláviou malo bohatú tradíciu zápasov a ruku na srdce, lepšie dosahovalo aj výkony.

Už keď bolo, ako bolo, Juhoslávia kvalifikáciu otvorila veľmi úspešne, keď vo svojom prvom zápase na domácej pôde minimálnym výsledkom 1 : 0 porazila veľkého súpera. Predtým Nemci zdolali Albánsko 6 : 0, ale im prehra proti Juhoslávii zmenila plány.

Potom Juhoslávia rutinovane prekonala Albánsko 2 : 0 za chotárom, ale v revanš stretnutí v Hamburgu Nemecko vyhralo 3 : 1 a ujalo sa vedenia v tabuľke. Inak o umiestnení rozhodoval najprv počet získaných bodov, a potom gólové skóre, ktoré Nemci mali lepšie.

Juhoslávia si svoje potom splnila, doma nad Albánskom vyhrala 4 : 0, ale už konečná tabuľka závisela od posledného kola a duelu Albánsko – Západné Nemecko v Tirane.

Ten decembrový duel sa nečakane skončil bezgólovou remízou, čím Albánsko pomohlo Juhoslávii a poslalo ju do štvrťfinále a Nemci aj ďalej boli bez postupu do Majstrovstiev Európy. Zaujímavo, že je práve táto kvalifikácia jedinou, v ktorej Západné, alebo potom už po roku 1990 zjednotené Nemecko sa nedostalo buď na Majstrovstvá Európy, alebo na Mundial.

Juhoslávia postúpila ďalej, potom aj do záverečného turnaja

Akokoľvek Juhoslávia svoju šancu využila, a potom bola úspešná aj vo štvrťfinále proti Francúzsku a úhrnným výsledkom 6 : 2 postúpila do záverečného turnaja.

Pridali sa debutanti Taliani, ktorí potom boli aj hostiteľmi, ďalší debutanti Angličania, ktorí vyradili Španielsko a tiež Sovietsky zväz, ktorý si od založenia majstrovstiev nenechal ujsť ani jedny, v play-off tentoraz tesne eliminovali Maďarsko.

Záverečný turnaj sa hral v júni 1968 vo Florencii, Neapole a v Ríme. Žreb rozhodol, že Juhoslávia v semifinále smeruje na majstra sveta.

Taliani proti Sovietskemu zväzu po 0 : 0 postúpili vďaka hádzaniu mince (vtedy boli také pravidlá), kým Juhoslávia gólom Džajića v 86. minúte druhého semifinále porazila Anglicko.

Naša reprezentácia postúpila do finále proti hostiteľovi a na základe údajov, ale aj spomienok tých, ktorí zápas sledovali, bola lepším rivalom. Znovu Džajić priniesol náskok pri konci prvého polčasu, ale vytrvalí Taliani vyrovnali v 80. minúte. Zápas smeroval do predĺžení, gólov viac nebolo.

Vo finále neplatilo pravidlo, ako v semifinále, ale v prípade remízy aj po predĺžení hral sa nový zápas. Tak aj bolo, o dva dni neskoršie sa Taliani vynašli lepšie a na domácej pôde sa na svojom prvom záverečnom turnaji aj ovenčili titulom majstra Európy. Bola to ich prvá veľká trofej po tridsaťročnej prestávke a titule majstra sveta z roku 1938.

Juhoslávia tak ešte jednu účasť na Majstrovstvách Európy uzavrela prehrou vo finále, najprv na prvom vydaní, a potom aj na tom v roku 1968. Keď ide o finále, bývalá krajina mala stopercentný výkon, dve účasti a dva zápasy o trofej.

Keď už vo finále nevyšlo ani tentoraz, naši sa mohli uspokojiť s tým, že Dragan Džajić s dvomi gólmi bol prvým strelcom turnaja a do ideálneho tímu majstrovstiev okrem neho UEFA zaradila aj Mirsada Fazlagića a Ivicu Osima.