Kam dnes? Na Maškarný ples!
Kedysi Hložanci, neskoršie i Hložančania radi chodievali do Domu kultúry. Keď sa tam dávali aktuálne filmy z juhoslovanskej a veru i zo svetovej produkcie. V nedeľu večer 28. júna zase kinosála DK bola plná. Ľudí a potleskov. Nimi vďačné hložianske obecenstvo odmenilo výkony „hercov“ a veru i hercov filmu, ktorý sa neodvíjal na filmovom plátne lež priamo na javisku. Výročný koncert hložianskeho Kultúrno-osvetového spolku Jednota trval hodinu dvadsať a uletel rýchle ani vtáčik. Nazrime spolu, ako to bolo…
V úzadí javiska prikryté stoly, dolu, pred pódiom tiež. Na nich všeliaké múčniky. Neskoršie ich protagonisti progamu ponúknu návštevníkom, zdarma. DK sa zaraz premieňa na niekdajšiu „bykaru“ čiže Hasičský dom, v ktorom kedysi v dni víkendu vyhrávala hudba a tancovalo sa. Hasičák ožíva. Začína hýriť mladosťou, radosťou, špásmi, smiechom… Začína sa Maškarný ples. O rok ho hložianski ochotníci odprezentujú aj na chýrečnej Detve, lebo toť v máji s ním zvíťazili na 45. Folklórnom festivale Tancuj, tancuj… Naladená hudba, vedúci Rastislav Struhár so spoluhráčmi Samuelom Kováčom a Vlastimírom Struhárom, ako kedysi povestná hložianska dychovka, vo chvíli rozihrá žilky. A už sa spieva a tancuje, žartuje sa a hrá a hrá… Tu je nálada, tu je Ondrej Stupavský Endy s jeho skečmi, tu je mládežnícka, staršia i detská tanečná skupina. Len tak trilkujú krásne usmiate dievčence, speváčky, len tak sa vznáša slávičí hlas Maríny Zahorcovej… Obrazy sa striedajú ako na filme: chvíľu sme deti a hráme sa na pažiti, potom už pri Dunaji bielime plátno a perieme šaty, v zápätí sa prizeráme bačovskému tancu a obdivujeme šantivé ovečky so zvončekmi…
O tomto sme, folklórni analfabeti, písali pred takými troma desaťročiami. Že tie naše folklórne programy treba zdynamizovať, popretkávať ich scénickými prvkami; že načim tanečníkom umožniť viacej sa hrať. Lebo, veď, čo iné je tanec než hra. Krásna hra o jablko (kto ho nájde, ten ho dostane). Ako dobre, že choreograf a umelecký vedúci Jaroslav Kriška má na zreteli, že tanec nie je len pohľad späť, že tanec je živé spojivo minulosti so súčasnoťou. Nie div, že pozorovaný výročný koncert KOS Jednota od začiatočnej po záverečnú sekvenciu udržal divácku pozornosť na uzde. A že sa jej majitelia cítili vynikajúco. Ako na skutočnej maskovej zábave.
Juraj Bartoš
