Keď nádej (ne)zomiera

Tam, kde kedysi betónové steny boli popísané a počmárané, špatiac beztak osamelú a ruinovanú uličku uprostred Belehradu, je v súčasnosti prvá uličná galéria v Srbsku. Je pri Bezistane na adrese Terazije 27, medzi Námestím Nikolu Pašića a Nušićovou ulicou. Tento verejný priestor je už celé mesiace upravený a osožne využitý na programy, zaoberajúce sa angažovaným umením, prameniace v tvorivých dielňach mladých, dostatočne neafirmovaných umelcov. Galéria bez strechy denne umožňuje stovkám záujemcov a okoloidúcich všímať si ich pohľady a názory na tradične ignorované spoločenské témy, ktorých námetom je prevažne odvrátená tvár skutočnosti.

K týmto možno zaradiť aj výstavu fotografií pomenovanú Z druhej strany autora Dušana Rajića, ktorá prebiehala v druhej polovici decembra 2012 a v prvých januárových dňoch tohto roku. Tematikou je jedno z improvizovaných, biednych sídlisk a chatrčí neďaleko srbsko-maďarských hraníc. Tam dni a noci, týždne alebo i celé mesiace trávia v otrasných podmienkach ilegálni pasažieri z ďalekých a chudobných oblastí Ázie a Afriky. Vedie ich nádej a spoločný cieľ: dostať sa do srdca starého kontinentu.

V pokusoch dostať sa čím ďalej od ničivých vojen, politického a iného prenasledovania, chudoby, účinkov klimatických zmien, títo žiadatelia azylu, utečenci a migranti bez dokladov narážajú na mnohé prekážky. Medzi zúfalstvom, ktoré ich ženie vydať sa do neznáma a nádejou, že ich na konci cesty predsa čaká lepší život, je stálicou konštantný strach: pred  policajnými a inými patrolami, skorumpovanými štátnymi úradníkmi, nenažratosťou sprostredkovateľov, prepchanými kamiónmi a loďkami, ktorými sa plavia v ústrety osudu, deportáciami, nehumánnymi podmienkami v celách, v ktorých mnohí končia, pred neznášanlivosťou, rasizmom… Cesty, ktoré dakedy trvajú i niekoľko rokov, sa neraz končia  tragicky. Len za posledné dve desaťročia je dokumentovaných viac ako 16 000 prípadov smrti týchto osôb, čo mnohí dávajú do súvislosti s reštriktívnou migračnou politikou  štátov vyvinutej Európy. Zostáva neznáme, koľko životov je stratených bez akejkoľvek stopy.

Úpornosť a vytrvalosť týchto bedárov dostať sa na vytúženú destináciu, ich ochota zvládať všetky ťažkosti je nielen zrkadlom dnešnej doby a sveta, ale je zároveň i chmúrnym svedectvom podmienok, v ktorých donedávna žili a ktoré stoj čo stoj mienia zmeniť. Za každú cenu. Jednou z prestávok medzi ich púťou od problémov a otrasov doma a nádejou, ktorá ich ženie vpred, je i táto časť Európy. Aj v nej platí  ale to, čo i inde a čo si autor výstavy dal ako jej prvé motto: Sme zničení, ale túžba je silnejšia. Aby pod tým nechal len jednoduchý podpis vysvetľujúci všetko: Ľudia bez práv.

                                                         Oto Filip