„Kľúč je v prijatí rozličností“

Päťdesiatročná Ildiko zo Senty má dve deti a donedávna bola vydatá. Teraz je šťastne rozvedená a vo vzťahu so ženou.

– Vždy som vedela, že nie som rovnaká ako moje kamarátky. To cítiš, ale nechceš uznať ani sebe, a zvlášť nie iným. Chcela som len nevyčnievať z radu, splynúť s inými, takže som aj ja pozerala na chlapcov a bola do nich „zamilovaná“. Všetko to bola iba pretvárka a nikdy som nemilovala ani jedného muža, – uznáva Ildiko a dodáva, že sa dostávala do veľmi ťažkých a stresových životných situácií.

-Ako dievka čítala som veľa o tom a literatúra v tom čase nebola ani trochu na strane lesbičiek. Celá moja spoločnosť, moje kamarátky to chápali ako chorobu, ktorá sa musí liečiť. Čo iné som mohla robiť, než mlčať a tváriť sa, že som niekto kto vlastne nie som. Preto som sa aj vydala a dúfala, že ma manželstvo zmení a že všetko to bolo iba dočasné. Narodili sa deti, roky prešli a ja som aj naďalej bola väzňom vo vlastnom tele a vlastných myšlienkach.

Konečne, pred niekoľkými rokmi ona zvestovala svojmu manželovi dlho skrývané tajomstvo. Po rozvode, presťahovala sa do väčšieho mesta, lebo, ako hovorí, v malom prostredí nebolo šancí pokračovať svoj život normálne.

Fakt, že toto nie je ojedinelý prípad potvrdzuje aj psychologyčka Daniela Glavašká, ktorá hovorí, že sa v takých prostrediach príslušníci LGBT spoločenstva davájú do jedného koša – inakší ako ostaní.

– V menšom prostredí nemáš problém byť tým čo si, ale okolie má problém. Niekto kto je gej alebo lesbička v malom prostredí odsúdený je alebo splynúť s prostredím a žiť ako priemerný heterosexuál alebo odsťahovať sa do väčšieho mesta alebo zahraničia.

Filip Kocevský zo Skupiny pre podporu mladým LGBT osobám Vyjdi pripomína na známu výpoveď „nech to zostane medzi ich stenami“ zdôrazňujúc, že ona seriózne ruší ľudské práva.

– Ono je ohraničujúce, lebo LGBT osoby nemajú možnosť vyjsť a hrdo sa prechádzať ulicami svojho mesta a krajiny v ktorej žijú, ale musia sa skrývať pred očami verejnosti, aby mohli byť s osobou, ktorú majú radi.

Glavašká vysvetľuje, že je kľúčom akceptovanie rozličnosti, ale veľká časť krivdy leží aj v tradičnej a konzervatívnej výchove, ktorá sa desaťročiami propaguje.

– V nedávnej minulosti homosexualita je považovaná za sexuálnu deviáciu, a skúmala sa v rámci psychiatrie a psychopatológie. Dnes to už nie je tak, čo podporuje fakt, že sa nepovažuje za chorobu.

Dodáva, že je termín „homosexuál“ zastaraný klinický termín a mnohí gejovia a lesbičky ho považujú za urážlivý. Ona zároveň považuje, že okrem urážania, verbálnych útokov a ostatného týrania upriamených k LGBT osobám, diskriminácia je prítomná na každom kroku.

– Napr. ako sa má cítiť gej osoba pozorujúc kinematografiu? Takmer každý film má v úzadí heterosexuálny príbeh, – komentuje Daniela Glavašká.

Kocevský odkazuje, že je LGBT populácia každopádne menšina a ohrozená skupina v našej spoločnosti.

– Podľa výskumu z roku 2015 diskriminácia k LGBT populácii sa zmenšuje ak heterosexuálne osoby poznajú určitú LGBT osobu a potom sa v súvise s tým zmenšuje aj homofóbia a transfóbia.

Považuje, že sa o LGBT osobách a ich ľudských právach málo hovorí.

– Tých niekoľko dní v roku, keď sa hovorí o pochode hrdosti, je málo. Potrebné je, aby príslušníčky a príslušníci tejto spoločnosti boli videteľnejší na viacerých „frontoch“, aby sa zapojili do spoločenských pohybov a udalostí a tým spôsobom prenikli do všeobecnej populácie.

Tijana Jankovićová

Tento text vznikol v rámci projektu Sieť 21, ktorý financuje EÚ. Obsah je zodpovednosťou Rádia 021 a žiadnym spôsobom neodzrkadľuje stanoviská  Európskej únie.