Knihy pomohli Slovákom zachovať si materinskú reč

Dosť ľudí na Slovensku, ako aj tunajší slovanskí obyvatelia, sa pýtajú, ako sa  vojvodinským Slovákom podarilo tak dobre si zachovať svoju materinskú slovenskú reč. Aj sami sa často pýtame, ako vlastne tí naši predkovia, dve storočia pred nami, okrem zvykov a obyčají, zachovávali jazyk svojich predkov.

Odpoveď na to treba hľadať v cirkevných dokladoch, predovšetkým preto, že okrem bohoslužieb v evanjelických kostoloch, ako aj v Rímskokatolíckej cirkvi v Selenči, do utvorenia Juhoslávie školy boli v cirkevnom vlastníctve.

Nastoľuje sa však otázka, ako sa stalo, že Slováci, ktorí sa usadili napríklad v Báčskej Topole alebo v Temeríne, reč svojich predkov už nepoznajú? Odpoveď na to dal senior Ladislav Zgúth v Evanjelickom hlásniku v článku Akú službu preukázali zahraničným Slovákom Biblia kralická a Tranoscius? (júl 1934, roč. IX., č. 7, s. 102 – 104):

„Prirodzene, vyskytne sa otázka, či vlastne len evanjelickí Slováci sa sťahovali pred 140 – 150 rokmi na Dolnú zem? Rozhodne môžeme povedať, že nie, veď väčšie-menšie slovenské osady katolícke v Maďarsku alebo mnohé slovenské priezviská mnohých katolíckych Maďarov v Peštianskej, v Békešskej a v Čanádskej stolici, alebo u nás v Topole a Temeríne, jasne potvrdzujú, že katolícki Slováci sa sťahovali na žírne kraje Dolnej zeme,“ uviedol senior Zgúth vo svojom článku, v ktorom argumentoval výhody katolíkov v spoločenstve a štáte, a potom prízvukoval: „A jednako, keď sa dnes rozhľadíme po slovenských osadách v zahraničí, nie je možné nezistiť fakt, že sa slovenskí evanjelici až podnes národne zachovali, dokiaľ katolícki Slováci nijako nevedeli vzdorovať cudziemu vplyvu a buď úplne, buď čiastočne podľahli a utopili sa v cudzom mori, alebo kde aj ostali, národne skoro otupeli [okrem katolíkov v Selenči].“ Príčinu zachovania evanjelických Slovákov L. Zgúth hľadal v duchovnom živote i jedných, i druhých.

„Všeobecne sa hovorí, že evanjelických Slovákov národu zachovali Biblia a Tranoscius. To čítame v novinách, to počujeme v rozhovore. Vôbec Biblii a Tranosciu sa pripisuje nejaké kúzlo, ktoré knihy sú v očiach mnohých akýmsi národným amuletom, ktorý vie odvrátiť smrť. A skutočne sú ony ochranou pre evanjelických Slovákov… U evanjelika Biblia a Tranoscius sú čiastkou jeho duše. On ich miluje. Celým svojím životom ľne na tých knihách. Jemu sú cenné pre ich obsah, a preto sa nemôže zrieknuť svojej materinskej reči, nemôže sa odcudziť slovenskému národu,“ vysvetlil v článku erdevícky farár L. Zgúth v novinách, ktoré aj redigoval.

V septembrovom čísle Evanjelického hlásnika venovanom 300. výročiu vydania Tranoscia redaktor Ladislav Zgúth v článku Význam Tranoscia pre nás v zahraničí inšpiratívne prirovnal: „Dokiaľ českých exulantov po belohorskej bitke najcennejšími pokladmi v cudzine boli Biblia a [Komenského] Labyrint sveta a raj srdca, dotiaľ slovenských evanjelikov v zahraničí pri viere otcov a pri reči materinskej udržiavali Kralická biblia a kancionál Juraja Tranovského.“ Opisujúc dejiny našich predkov, prízvukoval: „Keď si predstavíme, čo všetko museli naši predkovia vo svojom novom domove pretrpieť, s koľkými ťažkosťami museli svoje príbytky a domy Božie na slávu Trojjediného Boha zakladať, koľko námahy a práce museli vynaložiť, kým z holých rúk vytvorili to, čo dnes ich potomci majú, koľko sebazaprenia museli podstúpiť, aby vernými zostali i viere i materinskej reči svojich predkov, i nevdojak sa nám tisne na jazyk otázka, čomu vlastne  možno pripísať, že evanjelickí Slováci na niekdajšej Dolnej zemi ešte i dnes žijú.“

V tom istom roku, lenže v októbrovom čísle Ev. hlásnika, katechéta Karol Lilge vo svojom článku Tranovského kancionál v Starej Pazove okrem iného uviedol: „Predkovia dnešných Staropazovčanov konajúc popri svojom zamestnaní i ťažkú vojenskú službu na území „hranice“, všetky neresti premohli, s ktorými sa stretli ako kolonisti a zachovali si vieru i národnosť, lebo nebolo slovenskej evanjelickej rodiny, ktorá by nebola doniesla so sebou vzácnu „knižku“ – Tranoscius. Po ťažkých prácach večer, v nedeľu a na sviatky z nej čerpali posilnenie vo viere otcovskej, a len na tomto základe úfali za lepším časom. Ich stav sa z roka na rok zlepšoval ako v hmotnom, tak i v duchovnom ohľade.“

Tranovského spevník v Liptovskom Mikuláši do tlače pripravil Juraj Tranovský (1592 – 1637), ktorého piesne v roku 1636 vyšli pod menom Cithara sanctorum. Prvé vydanie obsahovalo text a nápev 412 piesní, z ktorých viac ako 150 preložil alebo zložil sám Tranovský. Tento spevník bol relatívne často vydávaný a doplňovaný, z pôvodných asi 400 piesní na konci 19. storočia piesní bolo asi 1 200. Do konca 20. storočia bol vydaný viac ako 140-krát, na Slovensku svojho času spevník dosiahol viac ako 100 vydaní. Podľa slov Mgr. Evy Augustínovej, autorky diela Cithara sanctorum, tento Tranovského kancionál na Slovensku zapísal najviac vydaní. Jedno vydanie v roku 1956 uskutočnil aj Biskupský úrad SEAVC v SFRJ.

Po prvom vydaní nového Evanjelického spevníka ECAV v Slovenskej republike roku 1992 (Tlačiareň: Biblia-Druck GmbH in Stuttgart), v ktorom piesne boli znotované a preložené do súčasnej slovenčiny, začalo sa aj v zboroch SEAVC v Srbsku uvažovať o tom, že Tranovského spevníky nahradia novými. Po 2. vydaní Evanjelického spevníka v roku 1995 (Vydal Tranoscius, a. s., v Liptovskom Mikuláši, v ktorom sú zahrnuté aj niektoré piesne J. Tranovského) Evanjelický spevník začali používať.

Avšak starší veriaci i dodnes otvárajú Tranovského spevníky. V niektorých zboroch ich používajú pri smútočných posedeniach.

V ÚA SEAVC zatiaľ leží 24 vydaní spevníka J. Tranovského. Počet exemplárov je oveľa väčší, a pritom  sa vie, že obaly Tranovského kancionála majitelia radi ozdobovali.

Katarína Verešová