Láka ma pracovať v Srbsku

SEDEM OTÁZOK PRE IVANU MALEŠOVÚ, ENVIRONMENTALISTKU

Petrovčanka Ivana Malešová (1979) odišla na štúdium do Bratislavy v septembri 1998. „Pre Slovensko to bol zlomový rok, keďže v tomto roku Vladimír Mečiar prehral voľby, prišla nová politická garnitúra a Slovensko sa uberalo smerom k Európskej únii, iným hodnotám a lepším ekonomickým podmienkam,“ hodnotí s odstupom času. „Naopak, v Srbsku bola ekonomická a celková spoločenská situácia vyslovene zlá.“

Vyštudovala na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave – environmentalistiku so špecializáciou na environmentálne plánovanie a manažment. „Po ukončení školy v roku 2003 som mala dilemu, či sa vrátiť domov. Zdalo sa mi to logické, lebo som diplomovku robila v Novom Sade. Veľmi som to chcela,“ spomína. Nakoniec osud zariadil inak. „Dostala som pracovnú ponuku v odbore, ktorý som vyštudovala, o akej som ako absolventka mohla len snívať. V Srbsku by som takúto šancu v tom čase určite nedostala,“ vysvetľuje Ivana.

Už deväť rokov je v Bratislave spolumajiteľkou a konateľkou konzultačnej spoločnosti v oblasti ochrany životného prostredia, pričom sa venuje projektom v odpadovom hospodárstve. V posledných mesiacoch to má naozaj rušno – snaží sa totiž skĺbiť pracovné a materské povinnosti. „Mám 14-mesačnú dcéru a keďže s manželom obaja pracujeme ako konzultanti na voľnej nohe, tak sa niektoré dni v týždni o ňu stará manžel a ja pracujem a tie dni, keď on pracuje, tak sa o ňu starám ja,“ naznačuje, ako sa jej darí všetko stíhať.

– Čo bolo pre teba na Slovensku najťažšie?

– Prvý rok na vysokej škole. Celá tá zmena, ktorá nastala v mojom živote. Odlúčenie od domu, mamy, bývanie na internáte s cudzími ľuďmi, nová škola s úplne iným spôsobom výučby. Začiatky na našom odbore boli veľmi náročné, museli sme zložiť najťažšie skúšky hneď v prvých semestroch. Veľa spolužiakov vtedy odišlo zo štúdia. V letnom semestri prvého ročníka bolo bombardovanie Srbska a my sme sa pol roka nedostali vôbec domov. Bolo to pre nás všetkých veľmi ťažké. Veľmi som sa tešila, keď sa to skončilo a prvýkrát som prišla na prázdniny do Petrovca.

Veľmi ma prekvapila aj odlišnosť v mentalite, myslela som si, že sme si so Slovákmi na Slovensku oveľa podobnejší. Aj napriek tomu som si hneď na začiatku štúdia našla medzi nimi priateľov, s ktorými sa dodnes stretávam. S jednou spolužiačkou som si dokonca neskôr založila firmu.

– Kedy si si uvedomila, že tu zostaneš žiť?

– S myšlienkou vrátiť sa do Srbska som sa pohrávala veľmi dlho. Vlastne stále to nemáme ani s manželom uzavreté. Láka nás pracovať na projektoch v Srbsku alebo ostatných krajinách, ktoré boli súčasťou Juhoslávie. Trápia nás veci, čo sa tu dejú.

– Mala si v rámci svojho zamestnania kontakty so Srbskom či bývalou Juhosláviou, respektíve ovplyvnil nejako pôvod tvoju kariéru?

– Určite áno. Stále mám potrebu prísť do Srbska a pomôcť riešiť niektoré problémy, ktoré tu existujú, a ich riešením sa zaoberám na Slovensku. To množstvo odpadov pri cestách, čierne skládky, pálenie skládok, neregulované toky odpadov, to, že sa vôbec neseparuje odpad, vzťah ľudí k okoliu, prírode… – to ma veľmi trápi. Niekedy až desí. Komunikovala som s niektorými mimovládnymi organizáciami v Srbsku, ale väčšinu väčších projektov je problém realizovať z finančných dôvodov. Alebo z dôvodov, že na rozhodujúcich miestach sú politickí nominanti a nie odborníci, ktorí majú chuť niečo zmeniť. Stále to však nevzdávam. Poznám pár pozitívnych príkladov, ktoré ma presvedčili o tom, že je tu šanca s tým niečo urobiť.

– Čo považuješ za svoj najväčší úspech?

– To, že som dosiahla veľa vecí, ktoré som v živote chcela dosiahnuť. A že som to dosiahla pomocou vedomostí, tvrdej práce a vlastnej odhodlanosti. A, samozrejme, podpory rodiny a najbližších priateľov. Robím prácu, ktorá ma baví, precestovala som veľký kus sveta, som šťastne vydatá za človeka, ktorého si veľmi vážim, máme spolu zdravé dieťa. Som zvedavá, čo ešte ma v živote čaká.

– Ľutuješ niekedy, že si odišla?

– Nie, nikdy som tento moment neoľutovala. Ale veľakrát som rozmýšľala nad tým, aké by to bolo, ak by som neodišla, alebo ak by som odišla niekam inam, nie na Slovensko.

– Čo by sa muselo stať, aby si sa vrátila?

– Neviem to presne pomenovať. Malo by to byť niečo pozitívne.

– Komu fandíš, keď hrajú Slovensko a Srbsko v nejakom športe?

– Zo športu sledujem len tenis a tam je, myslím si, favorit jasný (smiech).

Rastislav Boldocký

Snímka: z archívu I. M.