Minulé dva týždne boli určitým spôsobom v znamení národnostných menšín. Hovoríme to úplne opodstatnene.
Konferencie, okrúhle stoly a nevyhnutný proces privatizácie lokálnych médií, v ktorom sa vo veľkej miere ocitli aj médiá vysielajúce aj (alebo iba) v jazykoch národnostných menšín, spôsobili, aby sa o menšinách hovorilo aj vo väčšinovom národe a aby sme aj my, samotní príslušníci menšín, zvážili svoje postavenie, vnútorné vzťahy a opýtali sa, či chceme prosperovať, alebo stagnovať.
To slovíčko prosperovať je späté práve so 4. Regionálnou konferenciou venovanou menšinovým a lokálnym médiám. Na tejto konferencii odznelo, že viac nieto dilemy, či menšinové (a lokálne) médiá majú byť prítomné na digitálnych platformách. Iba rozvojom médií aj v digitálnom svete vytvoríme brand, rozpoznateľné meno, čím si stiahneme zo seba plášť malých, okrajových médií. Ako to uskutočníme? Iba zdokonaľovaním, experimentovaním…
Ďalším miestom, na ktorom boli ústrednou témou menšiny vo Vojvodine, bol okrúhly stôl v Nezávislom spolku novinárov Vojvodiny. Majú príslušníci menšín právo na vyjadrovanie? Áno, majú! Je to právo v úplnosti umožnené? Jedni sa uzhodnú, iní zase nie, avšak potešujúce je, že naša krajina nezabúda na práva národnostných menšín. Alebo je to iba časťou nevyhnutných povinností, ak sa chceme dostať do veľkej európskej rodiny? V predprístupových rokovaniach dôležitá je kapitola 23, v ktorej je zahrnuté súdnictvo a základné práva, ktoré zase zahŕňajú aj práva národnostných menšín. Návrh Akčného plánu je vypracovaný a ako na konferencii venovanej osobitnému Akčnému plánu na realizáciu práv národnostných menšín povedala šéfka negociačného tímu Tanja Miščevićová, konečná verzia Akčného plánu bude vypracovaná do konca tohto roku.
O obsahu Akčného plánu sa vyjadrila aj Koordinácia národnostných rád národnostných spoločenstiev. Zasadali, položili na papier návrh svojich aktivít, ktoré aj zaslali, v nádeji, že tie aktivity budú zaradené do návrhu akčného plánu.
Európskej únii záleží na postavení menšín, náš štát sa ako-tak snaží o to, avšak nemôže sa nenastoliť otázka, čo my, príslušníci menšín, konkrétne podnikáme? Pracujeme na sebe, prispievame k zveľadeniu našej menšiny alebo nám záleží iba na vlastnej prosperite a vlastnom zisku? Zdá sa, že nám stranícke farby občas zafarbujú rozum. Politické strany sa menia, politické osoby sa striedajú, ale my zostávame a s nami aj narušené medziľudské vzťahy. Buďme opatrní, nie je nás až tak veľa, aby sme zničili všetko, čo máme. V náprave ruinovanej spoločnosti nám už nepomôže žiadny akčný plán. Možno nová stranícka farba? Sotva.
Jasmina Pániková