Môj motív bol pomôcť človeku!

Osobitné verejné uznanie Obce Báčsky Petrovec z príležitosti Dňa obce udelili medziiným aj Samuelovi Nongrádimu z Kulpína. V zdôvodnení komisie sa uvádza, že uznanie udeľuje za humanitu a 130-krát darovanú krv. Práve to ocenenie bolo dôvodom na rozhovor s jeho nositeľom, penzistom Samuelom Nongrádim.

Pamätáte si, ako a kedy ste prvýkrát darovali krv?

– Veľmi dobre sa na to pamätám. Prvé, obrazne povedané, rande mojej ruky a ihly na odber krvi sa udialo v dávnom roku 1958, keď som bol v brigáde na výstavbe autostrády Bratstva a jednoty, tam niekde pri Grdelici. Stalo sa, že pri prerazení tunela sa zranil jeden brigádnik a bolo treba súrne darovať krv. Vtedy som prvýkrát dal krv na tvári miesta, teda priamo zo žily do žily. Brigádnikovi som vtedy pomohol a pre mňa to bola prvoradá motivácia, aby som roky potom v darcovstve krvi zotrval. Na vojenčine som tiež daroval krv. Najťažšie bolo po zemetrasení v Skopje, keď som si plne uvedomil, čo znamená byť humánnym človekom. Bol som tam vojakom a my vojaci sme darovali krv, keď bolo potrebné niekomu pomôcť. Potom som bol aj na albánskej hranici a keď bolo treba dať krv, vždy som vyšiel v ústrety. Ani by som presne nevedel povedať, koľkokrát som daroval krv, lebo v tých rokoch pracovnej brigády a vojenčiny nebolo všetko evidované. A tak som potom pokračoval, až mi to biologické hodiny dovolili.

Kedy ste pocítili najväčšie zadosťučinenie z darcovstva?

– Bolo to práve v Skopje po zemetrasení, keď som videl všetkých tých nešťastných ľudí, zranených, dolámaných, aj mŕtvych, bol to úžas, ktorý sa slovami nedá opísať. Myslím si, že by sa každý človek v takej situácii zachoval rovnako ako ja. Vtedy sa moja humánnosť silno prejavila a musím povedať, že som vlastne šťastný človek, lebo mám veľa bratov a sestier podľa krvi, ktorým som daroval krv a ktorým som zachránil život. To je pre mňa najväčšie zadosťučinenie. Nikdy som pritom nerozmýšľal o nejakom vyznamenaní za tieto svoje skutky. Daroval som krv vždy nezištne, srdečne a to je to podstatné.

Kde všade ste darovali krv?

– Spomenul som už pracovnú brigádu a vojenčinu. Okrem toho som sa pravidelne zúčastňoval v akciách darcovstva v našej obci. S rodinou som chodieval na dovolenku na Mavrovské jazero, kde som takisto mal vo zvyku darovať krv. Stal sa aj taký prípad, že som v rozhlase počul, že hľadajú darcu krvnej skupiny, akú mám ja, pre jedno dievča pred operáciou v novosadskej nemocnici. Neváhal som a nebolo mi ťažko ihneď odísť a pomôcť tej mladej osobe.

Jestvuje veková hranica pre darcov krvi?

– Biologické hodiny určujú hranicu. Darovať krv možno do 65 alebo 68 rokov a ja mám 72 rokov. Zvyčajne lekári pri odbere určia, či človek má žiaducu kvalitu krvi. Mne darcovstvo na zdraví neubralo, necítil som žiadnu zmenu. Mal som k tomu dobré žily, takže bolo to pre mňa bolo potešením.

Čo pre vás znamená toto obecné uznanie?

– Keď vykonáš niečo dobré a niekto ti povie ďakujem, človeku to dobre padne. Jasné, že som sa uznaniu potešil, ako aj tým ostatným, ktorých mám mnoho, ale to pre mňa nikdy nebol primárny motív. Podstatné pre mňa bolo pomôcť človeku. Ale pekne je, keď ti to niekto uzná a nakoniec povie – ďakujem. Dostal som predtým uznania Červeného kríža Vojvodiny za 20-krát darovanú krv, potom za 50-krát. Dostal som aj strieborný odznak za príspevok k uskutočňovaniu cieľov Červeného kríža. A za stokrát darovanú krv som dostal republikové uznanie.

Čo by ste odkázali mladým darcom?

– V Kulpíne voľakedy bolo 300 – 350 darcov krvi a niekoľkokrát nás vyhlásili za najhumánnejšie prostredie. Teraz je darcov menej, starší už nemôžu darovať krv a mladých je málo, asi ich to nezaujíma. Podľa mojej mienky v školách chybuje vzdelania o humánnosti a darcovstve, o jeho význame v živote. A preto to známe heslo – Kvapka krvi život znamená – treba vsadiť do vedomia mladej generácie.           

Katarína Gažová