Násilie plodí násilie

1.júl 2015

Násilie plodí násilie

27veranSLOVO DALO SLOVO: VERAN MATIĆ, PREDSEDA SPRÁVNEJ RADY FONDU B-92

O násilí a všetkých jeho druhoch sa rozpráva stále viac, ale bez  pozoruhodnejších konkrétnych výsledkov. Počet obetí a postihnutých stúpa natoľko, že zatieňuje aj to slabé svetielko nádeje a možnej nápravy na konci chmúrneho spoločenského tunelu.

Niektoré príčiny a okolnosti tohto ozrejmuje predseda Správnej rady Fondu B-92 Veran Matić, za ktorým  sú  dlhoročné skúsenosti, snahy a prínos ku vzniku zariadení núdzových bývaní pre obete domáceho násilia.

– Zaužívaný je názor, že máme dobré zákony, no prax je v zjavnej kolízii s nimi…

– Ako aj vo viacerých iných oblastiach, badateľná je absencia ich kvalitnej implementácie, v prvom rade prostredníctvom jednotlivých inštitúcií. Mám na mysli najmä Ministerstvo vnútorných vecí, potom Ministerstvo spravodlivosti, vôbec justičný systém. Tieto podľa mňa nie sú dostatočne zamerané na to, aby sa pravým spôsobom zaoberali naliehavými spoločenskými problémami, akým je napríklad domáce násilie. A známe je, že len prísnymi trestami, včasným reagovaním polície a iných subjektov možno vplývať na zmenšenie počtu páchateľov násilných skutkov.

– Už dávno sa rozpráva, že by všetky tie inštitúcie museli pôsobiť synchronizovane, spolu…

– Jasné je, že doposiaľ chybuje ich spätosť. Práve táto bude veľkou skúškou pri dosahovaní akéhosi serióznejšieho pokroku napríklad v oblasti samotnej prevencie. Treba teda reagovať pružne, omnoho skôr než vôbec dôjde k násilnému skutku. Podnikať všetko aj na odvrátení násilia, takým spôsobom, ktorým by sa zapojili všetky príslušné zainteresované inštitúcie, od Ministerstva vnútorných vecí po Stredisko sociálnej práce. Slovom, treba pôsobiť ako tím.

Čo to však znamená v praxi?

– Treba napríklad navštíviť postihnutú  rodinu, poinformovať trýzniteľa, čo sa mu môže stať, aké budú následky jeho správania. Poznám príklad, kde sa ľudia v Stredisku pre sociálnu prácu v jednom mestečku v Srbsku vynachádzali ako vedia, len aby vôbec mohli ako-tak zareagovať. No je tu aj taký príklad, keď žena ako obeť sama vybudovala dobré vzťahy s predstaviteľmi lokálnej stanice polície a psychiatrickou ustanovizňou. Prakticky vznikla stratégia, podstatou ktorej bolo, že  násilníka, ktorý veľmi často vyčíňal napitý, hneď zasielali na vytriezvenie urýchleným postupom do uzavretej psychiatrickej ustanovizne. Tam si ho ponechali trochu dlhšie. Aby si uvedomil, čo ho čaká, čo sa mu bude stávať, ak bude pokračovať v spoločensky neakceptovateľnom správaní sa. Takáto prax sa v podstate  osvedčila.

Jedným z východísk je aj prevencia…

– Tá je, samozrejme, veľmi dôležitá. Po násilných skutkoch a rôznych úrazoch sa veľmi ťažko dostať zo všetkých, hlbokých  problémov. Nazdávam sa, že u nás chybuje primárne školenie, že sú naše deti bez vážnej edukácie o možnostiach boja proti násiliu, bez ohľadu na to, o akú úroveň ide. A takéto školenie je potrebné vo všetkých životných vekoch, v rodine, v predškolskej ustanovizni, v základnej a strednej škole, na fakulte a inde. Musíme sa učiť nebyť násilníkmi.

Tým skôr, že ho je toľko a všade?

– Zachádza to až potiaľ, že prakticky vznikla akási zvrátená kultúra násilia, pretože v ňom a pri ňom žijeme celé storočia. A v posledných dvoch desaťročiach dokonca zažilo istý druh expanzie. Násilie plodí násilie. Ak ho je veľa v rodine, jasné je, že je tu už jeden vážny predpoklad, aby sa aj dieťa stalo násilníkom. Často je to logický následok takého rodinného modelu správania sa. Skutočne treba vynaložiť veľké úsilie v boji proti tomuto spoločenskému zlu. Nemožno ho obmedzovať, chápať ako záležitosť len jedného zákona, či jednej inštitúcie, alebo toho, či policajt zareaguje v tej pravej chvíli. Musí sa absolútne meniť kultúra nás všetkých, musia sa ráznejšie propagovať a presadzovať iné hodnoty. Aktívny boj proti násiliu musí mať základy, zahŕňať pôsobenie v rôznych oblastiach, od vzdelávania, cez kultúru, po správanie sa… – odkazuje Veran Matić v mene vlastnom a v mene fondu, v čele ktorého je.

Oto Filip

O. FILIP
O. FILIP

OTO FILIP (1954) Ako novinár začal pôsobiť v týždenníku Glas Podrinja v Šabci, po štúdiách kratší čas pobudol v Dnevniku – Nový Sad, skadiaľ onedlho prestúpil do Hlasu ľudu. V októbri 1979 začínal ako praktikant, aby sa o pár rokov stal redaktorom zahraničnej rubriky, potom zástupcom šéfredaktora, a v poslednom desaťročí 20. storočia i šéfredaktorom Hlasu ľudu. V rokoch 1992 – 1993 bol aj úradujúcim riaditeľom NVU Hlas ľudu. V súčasnosti pôsobí ako redaktor, venujúci sa vojvodinským a celoštátnym spoločenským, politickým, hospodárskym, ekologickým, poľnohospodárskym a iným témam. Zároveň je redaktorom magazínovej prílohy Mozaika pri zrode ktorej v roku 1999 i stál. Kontakt:filip@hl.rs