O obuvníkoch už iba v rozprávkach

Obuvnícke remeslo bolo v minulosti v Padine veľmi rozšírené. Šustri –obuvníci šili mužskú, ženskú a detskú obuv. Každodennou mužskou obuvou boli bačkory, ktoré nosili aj deti. Bačkory bývali sviatočné a pracovné. A ktorý mládenec mal bačkory a k tomu biele vlnené kapce s furmou, bol to hrdý mládenec. Majstri bačkoráši boli Adam Petráš, Paľo Turan, Mišo Sabo a iní. Remeslo zaniklo v polovici 20. storočia.

Šustri vyrábali mužské a ženské topánky, apoštolke, sandálky, papuče, podšívali vlnené štrikané čarapy, opravovali obuv (najznámejší opravár bol majster Štaub). Topánky vyrábali z kože, papuče i zo zamatu, ako aj ženské zamatové čarapy. Pán majster Martin Marko najviac vyrábal ženské sviatočné topánky, kládol do nich vŕzgalo, zdobil ich stužkami. Boli to cipele na zápinku. Majstri obuvníci boli  Peter Štaub, Pavel Meliš, Peter Imro, Mišo Sládeček, Ďuro Cicka, Mišo Širka, Mišo Nemoga a iní.

V roku 1948 bola založená obuvnícka zádruga (družstvo) – dielňa Sloga, v ktorej tri roky (koľko zádruga pôsobila) vedúcim bol Ján Jonáš. Pracovali v Kotvášovom dome a v notárovom byte. Majstri do zádrugy priniesli vlastné stroje. Okrem majstrov tam pracovali aj učni a pomocníci (kalfani), bolo ich okolo devätnásť – J. Guláš, P. Meliš, M. Beracký, M. Babinka, J. Mega, M. Vrška, J. Valenta, M. Holúbek, M. Zadunajský, P. Mihálek, P. Galas, J. Pap, M. Poliak, J. Zemen a P. Sládeček. Učni boli Ján Jonáš, Pavel Ušák a Ján Slivka, ktorý sa svojho remesla nevzdal a donedávna sa zaoberal obuvníctvom. Spomenieme aj to, že onedlho bola v Padine založená ďalšia zádruga umiestnená v starej apatieke, v ktorej boli majstri Michal Širka, Ján Širka, Martin Širka, Pavel Šimek a iní. Po krátkom čase sa aj táto zádruga rozpadla.

– Voľakedy sa ťažko žilo, chytali sme sa všelijakej roboty, aby sme si zarobili na život, – spomína si Ján Slivka, majster obuvník v penzii.

– Za obuvníka som sa učil v Rume, v rokoch 1949 – 1951 som bol učňom v Padine u Cickovcov a u Sládečkovcov. Tri roky som pracoval ako pomocník (kalfa) u majstra Jonáša v Kačareve. Vtedy, keď som sa ja učil za obuvníka, musel som až sedem rokov pracovať ako učeň a kalfa, aby som mal právo skladať skúšku za majstra. Dva roky som vlakom padinskou Ančou chodieval robiť do Belehradu. Od roku 1964 sme spolu s manželkou Zuzanou v Športovom stredisku Dolina boli domovníci – ja som opravoval kopačky a futbalové lopty a manželka právala dresy. Veľa rokov som im, neraz aj z vlastného materiálu, zdarma opravoval kopačky. Na opravu či výrobu obuvi je potrebné mať šusterský príbor: kliešte, kopytá, drevené klince, knajp (nôž na rezanie), rolcange, rajbovňu alebo rovnalo, fonal (cverny), mlačok (kladivo), šusterský stolec a remeň, ktorým sa kopyto o koleno chytalo. Neskoršie som sa aj vedľa zamestnania v poľnohospodárskom podniku Dolina zaoberal obuvníckym remeslom a prestal som len pred takými dvomi rokmi. Na tú prácu je potrebné mať silné ruky, prsty, a moje roky to už nedovolia, – hovorí Ján Slivka.

Týmto remeslom sa v súčasnosti v Padine už nik nezaoberá, priemyselné výrobky úplne potlačili remeslo a majstri si hľadali prácu v podnikoch, ktoré zaručovali plat. Z existujúcich prameňov sme sa, žiaľ, nedozvedeli, kto bol v dedine čižmárom. Vo väčšine prípadov čižmy, aké muži nosili na začiatku 20. storočia, sa najčastejšie kupovali na jarmokoch alebo sa objednávali u majstra v meste.

                                                             A. Chalupová

Použitý prameň: Zborník prác Padina 1806 – 2006