Od kvázirovnoprávnosti po cirkevnú samostatnosť

DEJINY

Keď ide o evanjelické vierovyznanie na začiatku príchodu Slovákov do Báč-bodrožskej stolice, možno hovoriť o dvoch obdobiach: tereziánskej a jozefínskej. Tereziánska bola pre evanjelikov krutá a predpokladala tri etapy. V prvej novo prisťahovaní Slováci si po vzore katolíkov svojvoľne založili evanjelickú cirkev. Nasledovali represívne opatrenia a bohoslužby boli zakázané. V tretej etape sa bezúspešne snažili vydobyť si právo na vierovyznanie.

Tolerančným patentom (Edictum tollerantiae) Jozefa II. vydaného 13. októbra 1781 štát si zastal na stranu slobody vierovyznania. V prvom jozefínskom období šlo o formálnu slobodu, keď nekatolícke vierovyznania sa iba tolerovali. Až v rokoch 1790 – 1791, teda po smrti Jozefa II., uhorský snem a cisár Leopold II. vyhlásili protestantov a ortodoxných za štátom uznanú vieru, čím sa vytvorili podmienky pre úplnú slobodu vierovyznania.

Na začiatku získavania slobody evanjelického vierovyznania boli najúspešnejší Petrovčania ako najpočetnejší a už vtedy speli k tomu, aby boli strediskom Slovákov na tom území. Hneď po povolení sa usporiadali ako cirkevný zbor. Mali už vyhotovený plán a rozpočet na výstavbu kostola, ktorý vypracoval architekt Jozef Kiš, a od panstva si vymohli pozemok. Cirkevný objekt začali stavať roku 1822. Základy boli obdĺžnikového tvaru, v rozmeroch 19 x 9 siah (36,03 x 17,07 m), s kratšími stranami na východnej a západnej strane a s polkruhom. Objekt bol plánovaný ako modlitebnica, teda bez veže a zvonica mala byť vystavaná pred kostolom (vystavaná v roku 1786). Stavba modlitebnice bola zakončená v roku 1784. Paralelne sa podnikali kroky na príchod farára. Prvým bol Andrej Stehlo (Sztehlo), syn pilišského farára. Prišiel na sugesciu superintendenta banského okolia Jána Čerňanského. Tú zodpovednú a neľahkú funkciu prijal 18. augusta 1783 a do úradu ho uviedol peštiansko-békešský senior Ján Bartolomeides, ktorý vysvätil postavené základy modlitebnice. V najstarších cirkevných záznamoch vidno, že náklady na stavbu boli 33 944 zlatých (forintov)[1] a zo zápisov superintendenta Martina Hamaliara, ktorý previedol kanonickú vizitáciu v petrovskej cirkvi dňa 23. septembra 1798, vidno, že „v chráme mimo stolíc a pavlače nachodí sa murovaný oltár, v ktorej prostriedku nachodí sa dutina, v ktorej  umiestnený je kríž s ukrižovaným Spasiteľom. Okrúhly, prenášateľný stolík slúži za krstiteľnicu. Kazateľňa je umiestnená nad spomenutou dutinou v strede oltára.“[2] Na začiatku modlitebnica nemala krstiteľnicu a ani organ.

Bajša sa pred Tolerančným patentom nemohla považovať za artikulárnu osadu, takže aj to, čo si evanjelici v čase Márie Terézie vymohli od kaločského arcibiskupa Klobušického, im bolo zakázané. Po patente Jozefa II. listom Námestnej rady č. 4534 zo 4. júla 1782 im bolo dovolené konať cirkevné obrady a do Bajše si povolať na konanie služieb aj evanjelického kňaza z Pazovy.[3] S takým riešením cirkevníci neboli spokojní a v roku 1783 si pre bohoslužby žiadali vlastného farára. Na ich žiadosť Námestná rada roku 1785 oboznámila Báč-bodrožskú stolicu, „že jeho Výsosť ráčila, zo svojej osobitnej milosti Evanjelickej obce v Bajši dovoliť vlastné vierovyznanie, a že Stolica má istú naučiť, a ju usmerniť, aby s udelenou slobodou nepreháňala“[4]. V roku 1786 im povolili používať spoločnú zvonicu. Vtedy bol vykonaný súpis evanjelikov v osade. Prvá modlitebnica bola vystavaná pri potoku za mlynom grófa Zakóa, kde bol aj byt pre farára. Prvým farárom bol Ján Tomka (1785 – 1794) a po ňom Michal Pavel Slamaj (Szlamay)[5].

Po odcudzení evanjelického chrámu v Selenči a odchode 120 slovenských  rodín do Pazovy tým sa zaoberala aj kráľovská rada. Po Tolerančnom patente selenčskí evanjelici podali žiadosť na kráľovskú stolicu povolať si farára a učiteľa a vystavať cirkevné objekty. V listine bol aj plán a rozpočet modlitebnice a fary a súpis evanjelikov domkárov (93 rodín) a bezdomkárov (33 rodín). Tá prosba však z Kráľovskej komory prišla na cirkevné úrady v Kaloči až roku 1786. Katolícke arcibiskupstvo im hneď vyhovelo. Prvým farárom bol Juraj Plachý, predtým učiteľ v Hložanoch. Vysvätený bol za farára v Banskej Bystrici 5. septembra 1787 a v polovici septembra bol uvedený za farára v Selenči. Cirkevný zbor sa konsolidoval a vystavali cirkevné objekty: najprv roku 1788 bola postavená fara, a potom aj škola. Nakoniec začali stavať aj modlitebnicu. Jej dimenzie boli 10 x 5 siah (19 x 9,5 m). Stavali z kúpených tehál, lebo im arcibiskupstvo nepovolilo páliť tehly vo vlastnom chotári. Podmienky boli podobné ako v Petrovci. Modlitebnica bola bez veže, ktorá bola pristavaná neskoršie. Krstiteľnicu zhotovil hrnčiarsky majster roku 1794.[6]

Hložančania mali najviac peripetií s povolením založiť si cirkevný zbor. Kompetentné orgány vždy našli príčinu, aby žiadosť odmietli. Až roku 1785 komisia Báč-bodrožskej stolice uznala, že sú podmienky mať cirkev a platiť farára, ale na písomné potvrdenie čakali až do roku 1793. Už na základe ústnych posudkov vyslali Štefana Šomodiho a Pavla Slobodu po kňaza. Prvým farárom bol Peter Jesenský, ktorý prišiel 24. mája 1786 do Hložian a o šesť dní bol inštalovaný za farára. Vykonal to Andrej Stehlo. V Hložanoch bolo 512 duší. Roku 1787 vystavali aj modlitebný dom, ale pre nedostatok peňazí na chrám dlho čakali. Roku 1788 kúpili zvon. Bol ťažký 90 funtov. V roku 1791 zo starých vojenských nemocníc pri Novom Sade kúpili stavebné drevo, tehly napálili s povolením futockého panstva a z pozostatkov neďalekého hradu Onagrium nalámali 116,5 siah kameňa. V roku 1792 sa zjednali s najlacnejším majstrom Jánom Tockelom, murárom z Nového Sadu, postaviť chrám za 300 zlatých. Majster peniaze prijal a pre nesváry s vedúcimi zboru prácu nechal. Nový majster Peter Weinhoffer z Futogu sa dohodol vykonať staviteľské práce za 500 zlatých. Z kameňa vystavali dolnú časť stavby (po obloky), a potom murovali tehlami. Murárske práce boli hotové v jeseň 1796, a potom tesár Pišpecký vyhotovil základ pre strechu. Tá bola z trstiny. Stavbu ukončili na Jozefa roku 1797 a posviacku vykonal Andrej Stehlo. V roku 1799 bol kúpený aj druhý zvon, ťažký 2 centy a ten bol už postavený na vežu[7].

Kysáč mal to šťastie, že o pár rokov po jeho vzniku prišiel na moc Jozef II. so svojimi ediktmi tolerancie. Najprv využili ten, že sa v osade môže otvoriť škola, aj keď má menší počet obyvateľov ako bolo zákonom stanovené. Už v prvom roku pôsobenia žiadali o povolenie a keďže v roku 1784 bolo tam 105 slovenských rodín, aj tú podmienku splnili. V komplikovanej procedúre dostali povolenie zavolať si učiteľa, lebo bol počet katolíkov v osade malý. Prvým učiteľom bol Jozef Valentíni a od roku 1786 deti učil Štefan Záborský (Chovan). Ako dcérocirkev petrovskej matkocirkvi kysáčsky cirkevný zbor pôsobil od roku 1783 a od roku 1785 pracovali na osamostatnení. S prvým farárom Michalom Slamajom, ktorý začal pôsobiť roku 1787, nemali šťastie a roku 1794 musel osadu opustiť. Na jeho miesto prišiel František Jesenský a 16. marca 1794 bol uvedený do funkcie. Predtým bola na Šimandre vystavaná škola a 24. októbra 1794 stolica vydala povolenie pod číslom 1401 aj na stavbu kostola. V polovici júna 1795 bol slávnostne položený základný kameň. V celom postupe bol osobitný ceremoniál[8]. Stavba kostola nebola zakončená v roku 1797, ale posviacka bola predsa vykonaná 1. novembra toho roku. Veža bola vystavaná roku 1799. Strecha bola z trstiny a faru vystavali na mieste šimandranskej školy.

Kulpínski Slováci si vo svojom organizovaní najmenej pomohli. Na otvorenie slovenskej školy sa zmohli v roku 1789. Prvým učiteľom bol Ján Lisý (1789 – 1796), a potom Juraj Rohoň, ktorý konal aj cirkevné povinnosti. Jej konsolidácia však nebola vykonaná až do roku 1822. Akoby im status dcérocirkvi postačil, aj napriek tomu, že podmienka počtu obyvateľov bola splnená už začiatkom 19. storočia.[9]

Tak vyzerali výdobytky našincov na duchovnom poli v prvých rokoch po Tolerančnom patente. S výstavbou a s farárom to šlo, ale s platením katolíckej cirkvi aj napriek osamostatneniu sa nedalo skoncovať. Ich naťahovačka so štátnymi orgánmi trvala až do roku 1791, keď bol ten záväzok zákonom zrušený. Bola tam ešte jedna výhoda. V období povolenia evanjelickej cirkvi, osady Báč-bodrožskej stolice, vlastne našinci tohto vierovyznania patrili do Evanjelického dekanátu v Pešti. V roku 1791, keď bol v Budapešti realizovaný Evanjelický koncil, formovaný bol Báčko-sriemsky evanjelický dekanát, do ktorého patrili všetky slovenské a nemecké cirkevné zbory. Potom už šla starosť o cirkevníkov tohto vierovyznania inak a iným smerom.

DrSc. Ján Babiak