Tak sme sa hľadali

VÝSTAVY

 

Kronikár Belehradu, publicista a maliar, reportér a románopisec, pútnik životom a rovnobežkami, autor diel Poznámky jednej Anny, Ada, Una, iných, ktorých vyjdenie sme často očakávali so zatajeným dychom… Lebo sme plnými dúškami a s nezvyčajným pochopením žili život jeho hrdinov, trávili s nimi dni na Ade, prechádzali sa Kalemegdanom, vyhýbali sa úpornej košave, milovali a smútili. Uňho slnko nikdy nebolo v kaluži a mladíci a dievčatá v neprekonateľnej núdzi. Môže existovať niečo krajšie, ako rozdávať sa, dožičiť aj iným, hľadať sa a pomáhať si navzájom? Azda najviac preto sú jeho príbehy už dávno majetkom čitateľov mnohých generácií, ktorým tak štedro rozdával zmysel pre krásu, mladosť, dobro…

Srdce Momu Kapora dotĺklo pred troma rokmi, no nemožno povedať, že z centra pozornosti navždy odplával do ústrania. Síce ťažko si zvykáme na jeho neprítomnosť, na chvíle bez jeho osudom vlastným a priateľov blízkych mu zafarbených kurzívok a príhovorov v nedeľnej Politike, NIN-e, či inde. Osireli sme a zosmutnel nám aspoň trochu život, lebo nám Momo chýba svojím postrehom a optimizmom. Ako spisovateľ a maliar. Ako liečivý balzam. Ako autor, ktorý úsporne a ústrojne spája tému so žánrom, dejiny so symbolikou, dej s nevyspytateľnou a rozkošnou belehradskou životnou scénou, opisné s dialogickým, prostoduché s intelektuálnym a racionálnym, čaro čistej hry s vierou v jej umeleckú a inú pravdivosť. To všetko iné, čím sa zaoberal a bol, môže, no i nemusí byť akceptované a pochopené, tým ani nie je natoľko podstatné.

Momu Kapora málokto z nás dokáže vidieť len ako publicistu jedinečného, kvetnatého štýlu. Rovnako ako slovom, zaujal nás na celé roky svojimi skicami, karikatúrami, pastelmi či ilustráciami, ktoré plnými pľúcami dýchajú náznakmi a odkazmi. Aj keď ide o jeho večnú Belehradčanku, aj v prípade jeho priateľov, od Zuku Džumhura po Danila Kiša, aj keď ide o literárne, historické a iné osobnosti, akými sú Mika Antić, Đura Jakšić, Branislav Nušić, Duško Radović, Njegoš…

Výstava prác Spomienky jedného kresliara (z Čubury), ktorá trvala od 5. marca do 10. apríla vo Veľkej galérii Domu vojska v Belehrade, umožnila nám opätovné strety tak s ním, ako aj vlastnou mladosťou, nenaplnenými nádejami a zlyhanými očakávaniami. Bol pri nej istým spôsobom aj on, ako spomienka, úvaha či odkaz, ktorý so spokojným úškrnom konštatuje: Nuž, nehovoril som vám, že život vie byť i ako kameň tvrdý a ako to v ňom vlastne chodí… No tešte sa, že je tu jar a s ňou nový život, nové nápady, nové vzťahy, nové komplikácie…

Suverénny ako kresliar a ilustrátor, o čosi menej suverénny ako maliar, Momo nám kresbou a maľbou opäť prilákal nezabudnuteľné spomienky, tým mladším umožnil načrieť do romantiky doby, ktorej vládli celkom iné hodnoty ako dnes. Keď sme si boli vedomí, že krása pretrvá a zotrvá ako privilégium času, že je optimizmus náplasťou na bolesť a nádej vlastnou sestrou mladosti. Že je podstatné hľadať sa a nachádzať. Lebo tak láska, ako i priateľstvo či umenie sú bralami, ktorými ani neprajníci nepohnú. A preto si ich treba plne vychutnávať. V každej chvíli.

Oto Filip