Prebudiť sa alebo nie
Francúzsky diplomata a jeden z autorov Všeobecnej deklarácie ľudských práv Stéphane Hessel (1917 – 2013) vo svojej známej antiglobalistickej eseji Vzbúrte sa! (Indignez-vous!) o. i. napísal, že najhoršie možné stanovisko človeka nespokojného so situáciou v spoločnosti je ľahostajnosť. Hovoriť sám sebe: „Čo sa dá robiť, hádam sa už len voľáko vynájdem.“ znamená vraj stratiť jednu zo základných ľudských vlastností, bez ktorej nemožno žiť normálne a slobodne. Je to schopnosť vzbúriť sa a zaujať aktívny postoj voči problému, ktorý nás trápi.
A práve ľahostajnosť (čiže: apatia) je stav, v ktorom sa ocitla veľká časť v podstate demokraticky a európsky zameraných občanov Srbska v poslednom asi desaťročnom období. Pripomeňme si, že po rozčarovaní, ktoré prinieslo nezodpovedné a neraz korupčné správanie sa predchádzajúcich vládnucich politikov, došlo k rezignácii mnohých voličov, ktorí neboli členmi politických strán, ale dovtedy svojimi hlasmi podporovali prezentovanú víziu budúcnosti Srbska ako modernej demokratickej krajiny, ktorá len-len, že nezískala členstvo v Európskej únii. Vzdávanie sa týchto občanov ďalšej účasti vo voľbách však zapríčinilo, že k moci sa postupne dostali iní politici, ktorí nie tak dávno otvorene propagovali regresívne šovinistické idey, lenže časom ich zamaskovali a začali sa tváriť „demokraticky“. Následkom je dnešná situácia, ktorá dominantnou verejnou rétorikou pripomína 90. roky minulého storočia (azda preto, lebo niektorí vtedy aktívni politickí škodcovia sa znovu naplno činia), nad zamestnancami ustanovizní a podnikov sa konajú politické nátlaky, mediálne slobody sú vážne ohrozené, vzťahy s niektorými susedmi v regióne sú drasticky zhoršené a veľký počet mladých ľudí východisko nachádza v odchode (či v úteku) do zahraničia.
Ľahostajnosť občanov teda trvala príliš dlho, avšak v posledných týždňoch sa väčší počet obyvateľov Srbska vzbúril a začal verejne prejavovať nespokojnosť nad situáciou v krajine. Pouličné demonštrácie v Belehrade proti politickému násiliu nadobudli masový občiansky charakter a začali sa diať aj v niektorých iných mestách, akými sú Niš, Kragujevac, Požega, Nový Sad. Postupný vývin masovosti týchto demonštrácií (ktoré sa, pripomeňme, začali ako odpoveď na útok na opozičného politika Borka Stefanovića) medzičasom podnietilo viac činiteľov a medzi tie najzrejmejšie možno zaradiť aj spálenie domu a pokus o vraždu novinára Milana Jovanovića, ako aj podozrivé okolnosti ohľadom nedávnych lokálnych volieb v Lučanoch a troch ďalších obciach. Osobitný prípad predstavuje prax intenzívneho zneužívania médií s cieľom politickej propagandy, čoho najznámejším príkladom je neprofesionálny spravodajský príspevok novinárky Štúdia B, ktorý mal priam absurdne komickú podobu a dokonca inšpiroval vznik hudobného hitu Barbara, the Singing Bot (v podaní SevdahBaby).
Väčšina účastníkov týchto protestov hovorí, že nepodporuje ani jednu politickú stranu, ale jednoducho chce vyjadriť nesúhlas s vládnucou politikou. Sú však tej mienky, že ani jeden protest proti politike nemôže byť apolitický. Ale jestvujú dnes v Srbsku vôbec politické opcie, ktoré by zodpovedali nespokojnému a demokraticky a európsky zameranému občanovi? Ktoré by mu totiž zodpovedali aspoň natoľko, aby do budúcna vychádzal na voľby? Odpoveď by mohla odhaliť aj úroveň demokratickej zrelosti tejto krajiny a jej občanov.
Stevan Lenhart
