Prekroč svoj tieň

Pán poslanec Surový, pripravujúc sa na tento rozhovor s vami, listujúc časopisy v Srbsku, na Slovensku, ale aj po rôznych zahraničných portáloch, o vás sa píše v superlatívoch, že ste úspešným dizajnérom, ktorý získal významné celosvetové uznania. V súčasnosti ste úspešným politikom mladej generácie, ale aj umeleckým fotografom. Pozerajúc bratislavskú TV, v príspevku z Vojvodiny vás predstavili ako významného dejateľa na zachovaní kultúrnej identity Slovákov v Srbsku. Predstavujú vás ako vášnivého zberateľa materiálneho dedičstva, no predovšetkým vizionára s ideou širšej verejnosti prezentovať kultúru vojvodinských Slovákov žijúcich v Srbsku. Ako to všetko vnímate vy?

– Pán úradujúci šéfredaktor, som obyčajný človek, takpovediac chlapec z dediny, z Kysáča, ktorý mal šťastie dostať od Boha milujúcich a pracovitých rodičov, ktorí mi vštepili lásku, dobrotu a vždy ma podporovali, správne usmerňovali, financovali a vyškolili na Slovensku. Vždy ma učili, že to, čo chceš mať, na to si musíš zarobiť a kúpiť sám, nezávidieť nikomu, byť dobrým a spravodlivým človekom, s nikým sa nepohádať, nech si každý hovorí, čo chce, nevšímať si to, ale vždy ísť za svojím cieľom a vytrvať. Od môjho siedmeho do osemnásteho roku života som popri vzdelávaní pracoval aj na poli a na trhovisku som predával poľnohospodárske výrobky, ktoré sme dopestovali.

Žiaľ, ako mladý som v škole zažil veľa nespravodlivosti, krívd, zákaz chodiť do kostola (však bolo také tvrdá doba), zákaz zachovávať slovenské tradície, zvyky – za to nás trestali a tá neprávosť ma urobila bojovníkom, humanistom, človekom, ktorý vie ochraňovať a pomáhať slabším. Naučil som sa tým vnímať rozdiel medzi zlom a dobrom, spravodlivým a nespravodlivým, dobrými a zlými ľuďmi. Na druhej strane milujem súťažiť, zápasiť, vyhrávať, vždy som mieril do sveta, pozeral som, čo sú trendy v svete v rôznych oblastiach. Chcel som mať rozhľad a spieť k dokonalosti, porovnávať sa so špičkami svetových rozmerov. To ma priviedlo k víťazstvu na svetových súťažiach v grafickom dizajne, najlepších multimediálnych prezentácií na Slovensku, na ktorých som sa zúčastnil a dosiahol pozoruhodné úspechy.

Tie ideály, o ktorých hovorím, mali aj naši slovenskí predkovia, národní intelektuáli pred 100 rokmi, ktorí učili a milovali svoj slovenský národ, s vedomím, že Slováci v Srbsku môžu zvíťaziť len svojou pracovitosťou, vyniknúť kvalitnou prácou, kvalitnými výrobkami a nadpriemerným vzdelaním. Mysleli tým na to, že my Slováci všetci musíme robiť na sebe, vzdelávať sa neustále, začnúc od poľnohospodárov, remeselníkov, učiteľov, robotníkov, podnikateľov…, aby sme boli lepší od všetkých národov, čo žijú v okolí. Ako je to s nami po 100 rokoch, sami si musíme dať odpoveď. Sme prekročili svoj tieň? Koľkí z nás to spravili? Ale ešte máme šancu na záchranu, musíme našim deťom od malička vštepovať, že sa nestačí porovnávať s rovesníkmi vo svojich prostrediach, ale musíme sa porovnávať na úrovni štátu, s inými štátmi, alebo aj na svetovej úrovni.

Teraz aj k tej kultúre – kto si nectí svoje, nemôže si vážiť ani cudzie. Delíme sa na osady, 3 regióny, kde Slováci žijú. Nevieme si podať ruky a spolupracovať. Musíme sa lepšie spoznať a zahodiť žabomyší lokálpatriotizmus. Musíme byť to, čo sme – Slováci. Áno, podarilo sa nám spustiť mnohé projekty, ktoré majú folklórne korene, takisto v tradícii, zvykoch a premietnuť to do takého formátu, že to má ozvenu v štátnych médiách a v zahraničí.

O ktoré projekty ide? O ktoré festivaly?

– Je to festival ľudových krojov Slovákov v Srbsku, v Kysáči…

… ktorý svojím formátom a kvalitou ľudový kroj posunul na vyššiu úroveň, prilákal návštevníkov, štátne médiá, ktoré ho sledovali (naposledy RTS1, Slovenská televízia z Bratislavy),  a tým pádom propagujeme a šírime dobré meno Slovákov v Srbsku.

– Ukázali sme verejnosti, že my Slováci sa vieme meniť a prispôsobiť modernej dobe. Proste, kvalita programov, produkcia, réžia, či už divadelných, tanečných, folklórnych bodov a inovácie, ktoré festival priniesol, mali pozitívny dopad. Najmä na festivale dominuje slovenská mládež, ktorá miluje tradičné kroje, a je to prekrásna rozprávka. Potešila ma Anna Kopčoková z Kanady, pôvodom z Hložian. Nedávno mi telefonovala, poďakovala sa mi a pochválila ma, že sleduje moju prácu od začiatku. Vraj to, čo robím pre Slovákov v Srbsku, je chvályhodné. Naposledy sme hosťovali na Ružinovskom festivale s prekrásnym etnomuzikálom, v produkcii KC Kysáč a v réžii Alisy Oravcovej. Zrealizovali sme už 3 fotografické projekty Slovenská krása, Slovenská krása – doplnené vydanie a 70 sukieň mala. Boli sme pozvaní od predsedu parlamentu SR vystavovať Slovenskú krásu na Bratislavskom hrade a robiť premiéru knihy. S medzinárodným Etnology festivalom v Belehrade sme nadviazali perfektnú spoluprácu. Na tomto festivale dominujú slovenské kroje, dostávame veľké pochvaly a priaznivú podporu médií, že Slováci v minulosti boli národ odetý do pestrých farieb, hrdí, pracovití a dbali o dievčenskú krásu. Naposledy nás navštívil jeden z najväčších módnych návrhárov Slava Zaitsev a vo všetkom podporil.

Na medzinárodnom festivale Biserna grana v Novom Sade ste už druhý rok zaradom získali prestížne ocenia za vašu kolekciu krojov. Čím sa zaoberáte v súčasnosti?

– Pracujeme na nových projektoch. V súčasnosti sú to Slovenské princezné. Áno, v minulosti naše ženy túžili byť svojou pedantnosťou princeznami. Všetko, čo vidíte na starých materiáloch a krojoch, to potvrdzuje len moju tézu, že vplyv Rakúsko-Uhorska, Francúzska, Nemecka, okolitých krajín a ich módne trendy sa prenášali na slovenský ľudový kroj aj do našich končín. Party, vence, čepce, všetko sú to menovatele pre šľachtu. Šlingerovaný ručníček a ružičky držia v rukách kráľovné, presne tak, ako naše prababky, keď sa vydávali, vybíjaný zamat nájdeme v kráľovských spálňach, naše staré domy omaľované krásnymi vzorkami boli kópiou kráľovských izieb v palácoch. Proste my Slováci sme tak tvrdo robili na poliach, že sme ťažké časy a namáhavú prácu kompenzovali parádením. Dievčatá túžili po kráse, chceli byť akoby z kvieťa, ako ružičky, hrdoše, krásavice, princezné. Výskumom a čítaním mnohých kníh o etnológii, tradíciách, spôsobe obliekania, našiel som krásnu paralelu a dimenziu, ktorú sme si my Slováci doteraz ani neuvedomovali.

Ako riaditeľ KC Kysáč ste úspešným manažérom. Čo sa vám podarilo doteraz urobiť?

– Zrealizovali sme dve veľké rekonštrukcie programových sál, vďaka Mestu Nový Sad a primátorovi Milošovi Vučevićovi. Máme kompletne vynovenú zimnú programovú sálu a priestor pre svetlárov a zvukárov. Z letnej sály sme spravili najväčšiu profesionálnu výstavnú galériu Slovákov v Srbsku. Kúpili sme technické vybavenie, aby sme boli sebestační. Dostali sme nový automobil. KC Kysáč do roku 2021 bude úplne zrenovované. Bude to prekrásny a funkčný priestor pre ochotníkov a milovníkov kultúry. Dostali sme na spravovanie starý Ferkov dom z roku 1912, ktorý postupne zrekonštruujeme a urobíme z neho moderné múzeum.

Vaši kolegovia a spolupracovníci hovoria, že dodržíte slovo pri všetkých dohodách, aj tých politických, vraj ste agilný, idete za cieľom, čo si zaumienite – to realizujete a ste ochotný pomáhať…

– Je to tak – aby vám ľudia verili, musíte dodržať slovo, vždy. Byť korektný a ľudský, to je dôležité v živote. Keď niečo neviem splniť, poviem to hneď na rovinu, že takú moc nemám, aby som to vybavil. Pomohol som mnohým slovenským prostrediam, školám, kultúrno-umeleckým spolkom, združeniam a vôbec aj ľudom, len to nikde nepočuť a nehovorím to. Iba v KC Kysáč sa za 3 roky vystavalo toľko, koľko sa neurobilo za 30 rokov. Viete, musíte mať víziu, nadhľad, čo treba urobiť, ale aj zaslúžiť si dôveru tých, čo môžu rozhodnúť alebo pomôcť. Nič nespadne z neba, ani sa nedá získať ,na pekné očiʻ. Za každým úspechom je dlhodobá, často tvrdá práca, získavanie dôvery, veľa zriekania sa, odlúčenie od rodiny, mnoho prebdených nocí… Je to veľká drina, unavuje to človeka veľmi a tým, čo to pozerajú zvonku, sa to tak nejaví. Nezištne pomáham, verejné dobro mi je na prvom mieste a verím, že dobro sa dobrým vracia.

Chodím medzi ľudí do slovenských dedín, spájam Slovákov, zisťujem, čo potrebujú, snažím sa pomôcť, posúvam to ďalej. Tak napríklad v Aradáči je potrebné, aby sa kúpila Labátova sála pre potreby aradáčskych ochotníkov, v škole v Lugu potrebujú vymeniť okná, v Padine treba dokončiť dom kultúry, v Pivnici zrekonštruovať sálu, v Laliti taktiež rekonštruovať sálu a takto môžem napočítať o každej osade…

My sa sami musíme zjednotiť, ťahať za jeden povraz, ako Maďari. Sme príliš rozhádaní a podelení, politika nás rozhádala, ľudia pomaly stratili dôveru už aj v samých seba. Slováci potrebujú mať svojho predstaviteľa na vysokej funkcii v pokrajinskej vláde, alebo na úrovni republiky, ktorý by politicky z toho postu mohol všetky tieto problémy riešiť, zabezpečiť financie a pomôcť riešiť problémy v každej slovenskej osade. To by nám mal byť cieľ a k tomu by sme mali spieť. Viete, ja som sa napočúval toľko sľubov zo strany funkcionárov zo Slovenska, ale pre väčšinu nich sme stále cudzinci, srbskí Slováci, ba dokonca Srbi… Pochvália nás, ako si tu zachovávame jazyk, folklór a tradíciu, ale my z toho žiť nemôžeme. Musíme sa spoľahnúť na seba, naša krajina je Srbsko a my tu žijeme 300 rokov a tu si musíme spoločne vytýčiť priority, ciele, urobiť národný program a všetci spoločne ho realizovať.

Hovoria mi, že som politik, ktorého čas ešte neprišiel, že by som bol úspešnejší v zahraničí, že by tam oveľa lepšie ocenili moju prácu, vraj som idealista… Vidím seba ako politika, ktorý verí, že musíte milovať svoj národ so všetkými chybami a neresťami a robiť pre verejný prospech celej slovenskej komunity. Verím, že príde čas, keď poctivosť, múdrosť, snahy a slušnosť u ľudí budú víťaziť.

Ako vidíte budúcnosť Slovákov v Srbsku?

– V éteri to cítiť, ja to cítim, cítime to všetci Slováci – slovenské dediny sú vyľudnené, zostávajú prázdne domy, mladí odchádzajú… My Slováci sme zvíťazili v mnohých bojoch za svoju slobodu, začnúc od Májového zhromaždenia roku 1848 a revolúcie 1849, potom prišla prvá svetová a druhá svetová vojna, ťažké časy v 90. rokoch, ale pred nami sú ešte dve veľké vojny, v ktorých musíme zvíťaziť. Tá prvá vojna je zápas so sebou, aby sme sa pozreli po 300 rokoch, kto sme, čo sme, čo sme urobili a kam spejeme, aby sme konfrontovali sami seba a konečne sa pozreli do zrkadla. A ešte nás čaká posledná najťažšia vojna, ktorú každý deň vedieme, a to je, mám obavy, že nás Slovákov v Srbsku o takých 50 rokov viac ani nebude, alebo zostane iba malá nepodstatná a nezaujímavá hŕstka málopočetného etnického spoločenstva…

Vráťme sa ešte k tradícii, ku kultúre Slovákov, k našej identite.

– S poľutovaním musím konštatovať, že sme my Slováci vo Vojvodine skracovaním, prerábaním a dotváraním, zasahovaním do starých umeleckých diel prastarých krojov prehrali. Krása vyviera zvnútra, z podstaty človeka a nie zvonku. Existujú niektoré osady, kde je skracovanie krojov menej výrazné, ale vo všeobecnosti je to hrozný trend, priepasť. Nemáme mieru ani hranicu v prerábaní a ničení starých ľudových krojov a zvláštnych materiálov. Za tri generácie z krojov sme dostali minisukne. Smiešne, pravdivo a žalostne. Niektoré staršie ženy v krátkych krojoch, kde sa im vidia celé lýtka, alebo dokonca kolená, prechádza hranicu dobrého vkusu a je degutantné sa aj tak obliecť a ,drdáčiťʻ. Proste niektoré nemajú vkus a mieru. S vekom ide aj kroj. Niekedy sa vedeli pravidlá. Najkrajšie a najfarebnejšie kroje nosili mladé dievky pred vydajom a potom ako mladé ženy. Vedelo sa presne, čo pristane dievčaťu, dievke, žene, matke, žene v strednom a staršom veku. Dnes je to celkom naopak: niektoré staré ženy v krojoch chcú byť ako tie mladé pred vydajom. Tento kurz sa nedá zastaviť ani opraviť, nepomôže ani edukácia. Takýmito  počinmi zabíjame svoju minulosť a svoju slovenskú identitu.

Veď slovenské dlhé autentické kroje mali módny ,glamourʻ, mali aristokratickosť, dávali dievkam eleganciu, krásu a štýl, preto aj boli naše babky a prababky Slovenky hrdoše, vedeli sa obliecť a za nimi sa museli aj obzerať.

Ste vášnivým zberateľom starých krojov a ľudového nábytku…

– Áno, som vášnivým zberateľom, každý deň hľadám a klopem na rôzne dvere, preto by som chcel takto poklopať aj prostredníctvom týždenníka Hlas ľudu a poprosiť čitateľov, ak majú, alebo nájdu na povale, alebo v starých skriniach, po svojich prababkách staré ľudové kroje, veľké ručníky s ,froncľamiʻ, party, perly, staré plachty na postele, staré záclony, maľované skrine, lády a lavice, zrkadlá, alebo podobné, nech sa mi ozvú, pomôže mi to v realizácii nových projektov. Preto som aj začal zbierať staré predvojnové slovenské ľudové kroje zo všetkých slovenských dedín. Milujem všetko, čo je slovenské, všetky kroje z každej osady. Takto spájam Slovákov, spájam slovenské dediny v projektoch. Snažím sa urobiť unikátne projekty zo starých vecí, ktoré nás ešte viac zviditeľnia vo svete. Vyzdvihujem u Slovákov to, čo je dobré, múdre a atraktívne. Chcem, aby svet prišiel medzi nás a my aby sme odcestovali do sveta a obišli šíri svet. Aj aby prišiel svet k nám a my aby sme odštartovali do sveta. Bez kultúry a umenia svetovej kvality a úrovne to nepôjde. Práve na takých projektoch pracujem…

Čo by ste povedali našim čitateľom na záver?

– Chcem sa vám poďakovať a všetkým čitateľom Hlasu ľudu, zároveň aj všetkým Slovákom popriať krásne Vianoce a v novom roku zdravie, šťastie, spokojnosť a najmä veľa lásky, lebo Boh náš je láska.