Slovák vojvodinský dramaturgom vo Zvolene

Pučať, stromček, svit, robota, západ. Uvedené slovká vhoďte do vety, ktorá bude začiatkom príbehu. Príbehu, z ktorého vyklíči dráma. Možno nie životná, ale taká, ktorá ožije na doskách divadla. Mohlo by to začínať trebárs takto: Za svitu mesiaca zasadil stromček čerešne, a hoci mu robota v záhrade liečila dušu, vykročil smerom na západ k rodnému domu…

Ján Chalupka, dramaturg zvolenskej stálej scény, je aj umeleckým šéfom Divadla Jozefa Gregora Tajovského. Už niekoľko rokov žije na strednom Slovensku, hoci jeho korene treba hľadať južnejšie. Je to Slovák ako repa! Slovák vojvodinský. Pochádza z Kulpína. Jeho slovenský príbeh v krajine pod Tatrami sa sprvu spájal s prácou inšpicienta vo zvolenskom divadle. Postupom času vypracoval sa až na pozíciu toho, ktorý do značnej miery určuje chod divadla. Práve s ním sme si sadli nad šálku kávy a do rúk vzali také zamotané klbko, akým sa dramaturgia ako obor mnohým javí.

KLBKO PRÍBEHOV

„Identita je príbeh o tom, kto sme a kam smerujeme. A túto identitu získavame cez príbehy. Príbehy, ak sú dobré, tak nám pomáhajú, aby sme sa v živote zorientovali, či sme na správnej ceste,“ začíname s Jankom filozoficky debatu o význame príbehov: „Ak je príbeh zlý – a môže to byť aj príbeh celého národa – ako to bolo už neraz v dejinách, tak zablúdime.“

Príbehy sú aj podstatou seminára Píšeš! Píšem?, ktorý sa už niekoľko liet za sebou koná v Pivnici. Nachovať živú reč v tejto modernej dobe nie je až také jednoduché. „Napriek tomu, že sú isté zákonné rámce, v ktorých funguje životaschopná vojvodinská komunita, všetci vnímajú aj výrazný vplyv srbského jazyka a vznikajú rozkošné srbsko-slovenské kalky. Občas sú sympatické, no je to potenciálne nebezpečné pre zachovanie čistého jazyka, ktorý tu žije vyše 250 rokov,“ rozhovorí sa Janko Chalupka. Dolnozemská slovenčina nie je až natoľko prepojená s modernou slovenčinou, no má svoje čaro a domáci sú právom hrdí na svoj jazyk. Jeden zo spôsobov, ako sa tento jazyk odovzdával a zachovával, je divadlo. Nuž a najpodstatnejší prvok pre divadlo je príbeh.

Pozrime sa spoločne na to, ako pomôcť dolnozemskej autorskej tvorbe. Jednou z ciest je aj seminár Píšeš? Píšem!, ktorý si dolnozemských autorov vychováva. „Takýto seminár nie je masovou udalosťou. O to je krehkejší a bolo by ho treba vnímať ako domáci a chrániť ho,“ apeluje umelecký šéf Divadla JGT, ktorý z tohto prostredia vzišiel a pozná ho ako vlastnú dlaň. Národnostná dimenzia tohto všetkého je citeľná. Tak ako jazyk, pretrváva tu fenomén ochotníckeho divadla. „Divadlo je niečo, čo je späté s tunajšími Slovákmi. Nesmieme mu ponechávať spontánny vývoj, treba ho rozvíjať cielene,“ hovorí spolubesedník, dodávajúc: „Ak si chce spoločnosť vypestovať dramatikov, musí sa snažiť dať im aspoň aké-také základy, aby umenie písať drámu dokázali robiť.“

Písať dobré hry je skutočným umením, kde schopnosť získať čitateľa a v konečnom dôsledku aj diváka, nemá každý. „Musíme sa naučiť remeslo, aby sme ho mohli pretaviť do dobre napísaných hier a neskôr do inscenácií na javisku. Stretávanie sa na seminári alebo na festivale DIDA je asi najsprávnejší spôsob, ako to robiť,“ vysvetľuje dramaturg. Ide o nenahraditeľný priamy kontakt, kde sa stretnú ľudia, ochotní niečo sa naučiť, a ľudia, ochotní odovzdávať svoje skúsenosti, postrehy. Sú to ľudia z divadelnej praxe, aj z profesionálneho divadelného zázemia.

„Napísať divadelnú hru nie je žiadna alchýmia,“ debatujeme s človekom, ktorý už má ruku vypísanú a vie iným autorom poradiť. „Písať je drina. Nie je to niečo, čo vzniká len tak. Od dobrého nápadu až k definitívnej realizácii – a to ešte nehovoríme o javiskovej – je cesta dlhá a kľukatá.“

V tomto smere majú DIDA a seminár Píšeš? Píšem! špecifické poslanie. To artistické tu treba vnímať v kontexte s národnou identitou. Ako prvé sa treba snažiť, aby jazyk bol korektný, moderný, i keď svojrázny vplyvom prostredia a zároveň pútavý. To je na úrovni lexiky či morfológie veľmi potrebné. Recept na upečenie dramatického diela sa však nededí z pokolenia na pokolenie. Každý si musí nájsť vlastný. Oproti špičkovým ustanovizniam prostredie v Pivnici na seminári poskytuje tú výhodu, ba dokonca luxus, že je možné pristupovať ku každému autorovi individuálne. Približuje Janko Chalupka, ktorý sa vznikajúcim dielam na seminári venuje ako dramaturg: „Snažíme sa špecifiká dramatického textu jasne artikulovať. Jazyk musí byť živý, nie knižný. Prichádzajú sem ľudia, ktorí dosť čítajú, ale potrebujeme z toho vydolovať to, že jazyk nebude na javisku šuchotať papierom.“

KUMŠT DRAMATURGA

Postrehnúť u Janka možno snahu ukázať autorom, ktorí majú už svoj vyhranený štýl, že môžu vybočiť so svojich hraníc: „Snažíme sa vysvetliť, že autori nesmú byť samoľúbi, lebo výsledný tvar je kolektívny a skladá sa na základe dramaturgického kľúča.“ Ak to má v správnej divadelnej rodine fungovať, autor občas musí ustúpiť.

Správny dramaturg je taký, ktorého necítiť – rozloží sa vo všetkých zložkách inscenácie. Dramaturg by mal byť akýmsi tmelom. V podstate neexistuje nijaký rozdiel byť dramaturgom v ochotníckom a v profesionálnom divadle.

Príjemné sprievodné javy tvorivej práce, ako sú isté formy divadelného odreagovania, samozrejme, existujú. Ale to ostatné je drina. Každý divadelník vie, že je čas na prácu a čas na zábavu. Harmonogram je Písmom svätým. Inak by žiadne dielo nevzniklo. Akousi metafyzickou časťou divadelníctva je tvorba samotná – tvoria tí, čo tvoriť potrebujú. Nikoho iného by ste k úmornej drine, neraz v neľahkých podmienkach, nedonútili. Preto Tália nech vzdáva hold všetkým, čo jej s láskou umývajú ruky.

                                                                                                                             Monika Necpálová

Foto: Pavol Albert