Súvislosti

Cez víkend aj v pondelok sme oslávili Deň štátnosti a 15. február. Najdôležitejší celonárodný sviatok od roku 2001 a historický februárový dátum vyhlásený z úcty k spomienkam na dve dôležité udalosti tunajších dejín – začiatok l. srbského povstania proti Osmanskej ríši pred 210 rokmi a schválenie Sretenskej ústavy 15. februára 1835, považovaných za začiatok a symbol vzniku moderného srbského štátu.

V piatok 21. februára bol Medzinárodný deň materinského jazyka. Miliardy obyvateľov modrej planéty komunikujú asi tromi tisícmi jazykov, z ktorých tri štvrtiny obyvateľov hovorí prvými sto jazykmi, kým sú tie malé nielen v druhom pláne, ale aj vo vážnom ohrození. Bez ohľadu na to, na ktorej svetovej rovnobežke je, každému je jeho reč najmilšia: nielen preto, že sa v nej najľahšie vyjadruje a sníva, ale i preto, že je prameňom posilnenia vlastnej a národnostnej identity, pretože je brzdou proti asimilácii, lebo je jednoducho jedinečná a naša…

Včera, dnes a zajtra lídri strán nechali bokom bežné povinnosti. Postavili sa pred voličov, aby im znovu sľubovali to, čo sa im celé roky nedarí splniť. Hoci nie je natoľko pikantný ako kedysi – aj peňazí, aj času je menej – volebný folklór je skutočnosťou, s ktorou budeme žiť aspoň ešte mesiac či dva. Sľuby a odkazy, múdre a hlúpe reči, nie sú v tomto čase žiadnym novým objavom. Veď aj všetky táraniny sa dosť ľahko strávia, keď je pre väčšinu občanov súčasťou života tvrdá realita, bieda a neistota, nehovoriac o tom, že sme si na kráčanie v ústrety budúcnosti na tackavých nohách už dobre zvykli. Je tu aj otázka, či máme krátku alebo dlhú pamäť, či sa chceme učiť z minulých chýb, či radi hľadáme svojich spasiteľov a dáme za pravdu tomu, koho počuť najviac…

V každom prípade rozhodnúť sa, komu uveriť, nemusí byť nápadne  jednoduché, lebo sa správne rozhodnutia robia neľahko. Zvlášť vtedy, keď sa hlbšie začrie pod povrch istých dilem, keď sa aj mnohé súvislosti vynoria v ozajstnej podobe: napríklad tie medzi štátom, materinským jazykom, ochranou práv, tým, kde sme dnes alebo kam zajtra možno spejeme. Stačí pozrieť si dokument Vzťah predstaviteľov orgánov verejnej moci k diskriminácii v Srbsku. Asi každý piaty z domácich funkcionárov nevie, že je diskriminácia zakázaná zákonom, a myslí si aj to, že by sa dúhový pochod mal znemožniť aj za cenu použitia sily. Ešte indikatívnejšie je, že sa až polovica predstaviteľov zákonodarnej a výkonnej moci nazdáva, že menšiny majú väčšie práva ako väčšina. Ide  pritom o činiteľov, ktorí najčastejšie v náplni práce majú povinnosť dobre poznať Ústavu Srbska, tiež viaceré zákony, ktorých slovo by mali pretavovať do praxe. Ktože to varovne kričí:  Prečo nás všetko ničí…

 Oto Filip