Umenie je všade vôkol nás

15.nov 2013

Umenie je všade vôkol nás

Na pracovisku v belehradskom mediálnom stredisku

Na pracovisku v belehradskom mediálnom stredisku

Rozhovor s ňou, takmer hodinový, vôbec nebol únavne jednostrunový, hoci sa už pár tých rôčkov poznáme. Za väčšinou tých jej nezmazateľné stopy zostali. Chvalabohu. Je humanistkou s túžbou vidieť svet skôr taký, aký by mal byť, než aký práve je. Povahou optimistka, ktorá sa nedá súčasnosťou zmiasť, aj keď ju zrejme bolí, že na prírodu padajú ťažké mraky. Preto aj to stále hľadanie útočísk v pravidelne širokých výsekoch práce a objavnej tvorby: maliarskej, grafickej, multimediálnej. Vstúpiť do zaujímavého, skutočného a kľukatého sveta Vesny Opavskej znamená mať sa tam fajn, no i otázniky visiace nad práve ukončeným rozhovorom: nezostalo čosi dôležité visieť vo vzduchoprázdne?

Dve z grafík seriálu Kľúčové slovo – umenie

Dve z grafík seriálu Kľúčové slovo – umenie

Najprv životopis a potom to najlepšie – jednoducho ju nechať spomínať. Terajšia doktorandka Fakulty výtvarných umení v Belehrade a riaditeľka webovej stránky Media centra získala diplom, potom i hodnosť magisterky grafiky obhájením práce na tému Kolízia a syntéza digitálneho a naturálneho na Fakulte výtvarných umení v Belehrade v roku 2009. Jej umeleckej práci dominujú témy, týkajúce sa ekológie, komunikácie, digitálnych záznamov, upriamená je na problémy súčasnej spoločnosti a jednotlivca v mestskom prostredí. Kombinovaním techník, motívov, textúr, vyzdvihovaním kontrastov a protikladov volá po návrate do prírody ako jednému z možných východísk z ľudskej osamelosti a odcudzenosti. Účinkovala na vyše tridsať samostatných a kolektívnych výstavách u nás a v cudzine, pôsobí ako prednášateľka vo sfére internetovej komunikácie, je členkou Združenia výtvarných umelcov Srbska, Mediálnej organizácie juhovýchodnej Európy SEEMO, Združenia nadpriemerne inteligentných osôb MENSA, Umeleckej besedy Slovenska v Bratislave, Nezávislého združenia novinárov Srbska, jednou zo zakladateliek združenia Women in Tech Serbia WITS, podporujúceho ženy v technologických odvetviach…

– Začnime detstvom, vyrastaním v dosť zaujímavej rodine…

– Môj otec je Slovákom zo Starej Pazovy a treba povedať, že ide o prvého doktora vied v oblasti biomechaniky v niekdajšej Juhoslávii. Ten odbor si priniesol zo špecializácie v Nemecku, kde pobudol ako Humboltov štipendista. Predtým bol v prvej generácii študentov na DIF-e. Po návrate zo zahraničia uviedol odbor biomechanika nielen na Univerzitu v Belehrade, ale aj na tie v Ľubľane, Sarajeve, Záhrebe, Niši… Takmer všade tam pôsobil ako mimoriadny, v Belehrade ako riadny vysokoškolský profesor. Otec ešte počas štúdií zakotvil v Belehrade, kde zostal, tým skôr, že sa onedlho stal kondičným trénerom jedného z prvoligových klubov. Viem, že potom najdlhšie pobudol v klube Partizan. Mama je pôvodom zo Zlatibora a narodila sa v Belehrade. Možno je práve na Zlatibore pôvod tej mojej lásky k prírode. Mama sa tiež venovala športu, určitý čas bola aktívnou basketbalistkou, hrala v Radničkom. Celá jej rodina mala blízko k basketbalu, takže sa tak i zoznámila s otcom. Vyrastala som v časti mesta menom Vidikovac…

V znamení obľúbených slov

V znamení obľúbených slov

– Utkvelo čosi z tých čias výrazne v spomienkach?

– Azda to, že vtedy bolo oveľa viacej voľného priestoru a málo áut. Boli tam na Vidikovci kedysi aj stromky, i lúky i cyklistické dráhy, i voľný priestor, na ktorom sme kriedou kreslili ihriská. Tam, kde dnes žijem, v susedstve Košutnjaku, je tiež pekne, no zďaleka nieto toľko priestoru, na ktorom by sa deti mohli voľne hrať.

– Už mnoho rokov je príroda jednou z príznačností tvorby. Kedy prišlo k tomu osvieteniu, pochopeniu, že je umenie tou púťou, ktorou sa treba vydať?

– Vždy som mala rada tvorbu, hoci to najprv nebolo tzv. vizuálne umenie. Predovšetkým som písala, aby som len po dvadsiatke, z podnetu sestry, ktorá vtedy končila maliarstvo na Fakulte výtvarných umení, začala kresliť. Sestra si hneď všimla môj talent. Púť ma potom zaviedla na Fakultu výtvarných umení, kde som získala diplom v odbore grafiky. Tam sme mali viac ako desať rozličných techník, z ktorých som zostala verná najmä digitálnej grafike.

– To trochu neskoršie zapájanie sa do tvorby sa dalo dobehnúť?

– Nikdy som o tom neuvažovala tým spôsobom, lebo prevažne vždy žijem v súčasnosti. Mienim, že nikdy nie je neskoro na to, čo sa chce. Aj dnes mi niektorí ľudia vravia, že je krásne venovať sa umeniu, vedia, čo som v ňom dosiahla, a sami by sa do toho dali. No neveriacky krútia hlavami, keď im poviem, že som sa len s 2l. rokom života odhodlala vstúpiť do neho. Vždy sa snažím záujemcov posmeliť: ak sú im linky na kresbe trasľavé, navrhujem na začiatok koláž ako tvorivý proces, hru, most k ďalším fázam tvorby. A ani si nevšimnú a už budú v polovici vytýčenej cesty k vlastnej tvorbe.

– Jednou zo stálic sú i počítače… Kde sa tie rôzne znalosti nabrali?

– Tie začiatky datujú skôr ako tie umelecké. Pred uchádzaním sa o prijatie na Fakultu výtvarných vied som mala dosť voľného času: zaujímala som sa o všetky možné výstavy, programy, tribúny, trochu som aj pôsobila ako rozhlasový, prípadne printový novinár. Popritom som sa rozhodla ukončiť niekoľko školení vzťahujúcich sa na počítače, napríklad iniciálny kurz uplatnenia internetu, čo bolo nóvum v rokoch 1999 alebo 2000, jednotlivé grafické programy, predovšetkým tie komplikovanejšie, spôsoby vypracovania webových stránok… To všetko ma akosi logicky viedlo k vstupu do dnešného povolania, do Media centra, kde som začala robiť v roku 2005 a na sajtoch uplatňovať viaceré svoje vedomosti a afinity.

Pri návštevníkoch na októbrovej výstave v belehradskom Dome mládeže

Pri návštevníkoch na októbrovej výstave v belehradskom Dome mládeže

Vráťme sa k umeleckej tvorbe. Dominuje jej svet prírody. Ako by sa táto dala definovať?

– Žiaľ, ako dieťa som nemala dáku dedinu, do ktorej by som riadne chodila. Skôr som sa túžobne pozerala na tie deti, ktoré tam trávili celé letné prázdniny a prichádzali s plnou kapsou zážitkov. Raz sa mi pošťastilo stráviť u jednej z mojich rodáčok mesiac na Zlatibore, kde som sa naučila čo-to o domácich zvieratách. Prázdniny som trávila s otcom na športových sústredeniach, v horách alebo pri mori, no hory som mala podstatne radšej. Príroda je pre mňa v prvom rade vôňou, vzduchom, farbou, okolím, ulitou, v ktorej sa cítim bezpečne, mimo všetkého bežného, poznačeného náhlením sa, prácou, dopravou, trávením času vo fádnych betónových budovách.

– Najnovšia výstava, vlastne doktorandský projekt, je veľmi zaujímavá. Kedy alebo ako skrsol nápad vypracovať digitálne grafiky, vystaviť ich, sledovať ich komunikáciu vo virtuálnom a reálnom prostredí?

– Výsledok sa teraz zdá ľahko dosiahnuteľný, hoci proces rozvoja konceptu dosť dlho trval. Po celý čas mi hnacou silou bolo prianie preskúmať pozíciu umenia v súčasnosti. Začala som s diárom, súpiskou webových stránok, ktoré sa zaoberajú umením, aby som sa cez nadšenie a znalosti optimizácie tých stránok posúvala ďalej. Len neskoršie, keď som už mala celý koncept projektu v hlave a takmer vypracovala obsah práce, som pochopila, aké všetko možnosti tam sú, že to je ono pravé. Zvlášť, keď sa to, čím sa intenzívne zaoberám, akosi samo poskladalo, dalo do súvislého celku.

– Následkom bola vydarená výstava v Dome mládeže, seriál veľkých grafík s umením ako kľúčovým slovom… Používame pojmy, ako je umenie, príroda, internet v dostatočnej miere?

– To sú slová, na ktoré sa dívam cez osobnú prizmu: ja ich mám rada, teda používam ich. Keďže sú to slová univerzálne, časté, myslím si, že nie je nutné, aby sme všetci objavovali tie rovnaké slová v rozličných pojmoch. Podstatnejšie je to, že každý z nás môže objaviť kúsok seba v mojej práci, a súbežne si uvedomiť, že sa jeho názor líši od môjho. Všímam si, že keď pozorovateľ zastane pred moje rozmerné grafiky, tak nemôže hneď povedať „toto chápem alebo nechápem, páči sa mi alebo nepáči“, ale že ho to vyprovokuje prečítať si niektoré z pojmov, uvažovať nad nimi, zisťovať, čo sú mu osobne blízke…

– Umenie Vesny Opavskej, vrátane najnovších grafík, je veľmi pestré, farbisté, sršiace optimizmom. Čo je jeho prameňom?

– Rada by som to aj sama presne vedela. Optimizmus je vo mne a prejavuje sa hádam i smerom von, keďže ma považujú za veľmi optimistickú povahu. Vždy je tu presvedčenie, že nám bude dobre a lepšie, umocnené tým, že sa o to i osobne máme snažiť. Som toho názoru, že každé úsilie bude odmenené, zvlášť ak sa deň čo deň posúvame aspoň o krok bližšie k stanoveným cieľom. Musíme vedieť využívať čas. Takéto chápanie azda cítiť aj v mojich prácach, lebo by ma vlastne nebavilo, ani mi nie je blízke, tvoriť čosi, čo necítim.

– A ktoré sú to ciele, napríklad na prvé nadchádzajúce obdobie? Možno si pri nich dožičiť i chvíle voľna?

– Zatiaľ sa dohováram, kde všetko výstava Kľúčové slovo – umenie zakotví. Na zozname sú zatiaľ Nový Sad, Smederevo, Niš. Iste budem pokračovať vo výskume internetovej komunikácie cez prizmu umenia, v snahe prehĺbiť tému, do ktorej som vstúpila. Času síce nemám veľa: práca mi berie väčšiu časť dňa, takže mi zostávajú len víkendy ako chvíle, keď ma povinnosti nestíhajú. Občas si vtedy dožičím aj trochu dlhší spánok, snívanie, rojčenie… Je to možno i mojím relaxom, ktorý by som rád uplatňovala častejšie. Žijem v nádeji, že budú i dni, keď mi najlepším oddychom bude odísť do prírody bez toho, aby som bola opantaná tým, kedy sa mám vrátiť. Rád by som tam, na tvári miesta, tvorila, bárs i počítačom.

– Ako kolegovia reagujú na tvorbu, je tu i štipka závisti?

– Nie som osobou, ktorá si to všíma. Dostala som od nich mnoho pochvalných slov, najmä pre komplexnosť projektu, ktorý nie je len výtvarnou tvorbou, ale je i internetovým výskumom. Tieto sa navzájom podporujú a prelínajú v rámci celku. Projekt je veľký, náročný, originálny. Nepoznám nikoho, kto by fenomén oblaku slov používal u nás v umení.

Práca z Májového salónu grafiky

Práca z Májového salónu grafiky

– Možno by sme na záver mali pripomenúť, čo je jeho nosným cieľom…

– Ide najmä o to, že som výstavou chcela nielen z osobného aspektu preskúmať pozíciu umenia u nás, ktorá je taká, aká je: je málo záujmu oň, nie je voľný čas na umenie, ale i čosi (z)meniť. Preto sa podujatie aj konalo v belehradskom Dome mládeže, ktorý je veľmi navštívený. Snažila som sa vyprovokovať publikum, aby v projekte prostredníctvom ankety účinkovalo, o umení uvažovalo, k nemu sa aspoň štipku priblížilo. Umenie nemusí byť, alebo nie je darom bohom vyvolených, špeciálnych a nadaných ľudí. Je čímsi, v čom môžeme všetci každý deň účinkovať každodennými aktivitami. Veď každý z nás nesie umenie, veľmi blízke pojmu tvorivosť, kreativita, v sebe. Je pravda aj v tom, že je umenie i postoj. Ak prichystám a dekorujem jedlo, ktorému som venovala vlastný čas, lásku, inšpiráciu, prianie urobiť z neho čosi tvorivé, a výsledkom je, že aj iní majú pôžitok z neho, aj to je umenie. Možno ho objaviť všade vôkol nás, – vraví Vesna akoby namiesto bodky.

Aj o tom je svet Vesny Opavskej, mnohoraký, lákavý, až expresívne príťažlivý…

Oto Filip

 

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU 21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs