Za čo bojoval Pavel Zorjan?

Niekdajších účastníkov odboja už prichodí hľadať „so sviečkou v ruke“. Pavel Zorjan sa narodil roku 1923. Našli sme ho v prvú sobotu vlaňajšieho septembra v jeho rodnom Šíde. Keď vypukla druhá svetová vojna, hovorí nám o štyri mesiace neskoršie Pavlov hlas z nahrávača, mal troch bratov, sestru a pevné odhodlanie: bojovať za slobodu. Dnes má dvoch synov (tretí ho predbehol na ceste do večnosti) a dcéru. Plus priehrštie spomienok na partizánske dni, o ktoré už má záujem iba ak zopár nenapraviteľných mohykánov. Niekdajší partizán (Partizan sam, tim se dičim…) upriamuje svoje staručké oči priamo do duše spolubesedníka. Tie oči… Kedysi také hlboké… Čo tie všetko videli… Koľkokrát hľadeli smrti priamo do tváre? Len tak zažiaria, keď povie:

– Musím sa vám pochváliť: ja som bohatý človek! Mám štyroch vnukov a štyri pravnúčence…

Občas ho vraj navštívia. Ako sa im len poteší srdce bojovníka, ako len vtedy dom, v ktorom už dávnejšie žije sám, ožije, ako sa rozdžavoce…  Ako len bielou nehou zakvitne tvár muža, ktorý sa onehdy nepoddal okupantovi, a neklesá ani pod váhou nahromadených krížikov na chrbte; hoci…

Pavla Zorjana stále krášli rezký krok, len zrak je už slabší; noviny, hovorí, nečíta. Nie je z tých, ktorí sa pochvália, že „nepoznajú doktora“, ale predpísané lieky, priznáva sa, berie, kým ho neomrzí alebo kým sa nepozabudne…

– Nikam sa mi už nechce, deväťdesiaty druhý rok je na krku… čo si mám ešte žiadať… Vari len nie zdravie! Každý deň čakám už iba na ňu. Na tú, ktorá ani neviem koľkoráz bola pri mne tak blízko, že som cítil jej dych. Zato vinohrad som, vidíte, okopal, orezal, vinič však nikdy nestriekam…  Nech sa páči, okoštujte, tieto bobule sú bez zrnka chémie… Zem som prepísal mojej dcére; ja som moje dotrval.

o   O   o

K partizánom Pavel Zorjan odišiel roku 1943 a zostal s nimi do konca vojny. Spolupracovať s odbojármi však začal rok predtým. Prečo?

– Ako čeľadníci odchádzali sme na priadky k Vereševićovcom v Sote. Tam sme vtedy bývali. Lazov Vereševićov brat už bol medzi partizánmi, keď som sa ho raz, z ničoho nič, spýtal, prečo nezavolali aj mňa… Tak ma teda Lazo spojil s Pavlom Červeňákom z Molovinu…

Reč sa zasekla v hrdle. Akoby ho – zase raz – smrť preskočila. Nedozvedeli sme sa, ako a prečo si smrť vzala Pavla Červeňáka. Temer utajený povzdych nášho hostiteľa vyznieva ako škrípanie závory na bráne. Ani sa nepokúšame otvoriť ťažké dvere tmavej komnaty… Oddávame sa speneným vlnám, ktoré rozhojdávajú vratký člnok so zvyšnými už tak trochu obdranými spomienkami. Kam nás odvedú?

– Keď sa rozpadla stará Juhoslávia na jar 1941, od vojakov, ktorí boli na úteku, kúpil som karabín (Každý vojak karabínu nosí na pleci…). Za 20 dinárov. Hneď som ho ukryl. Roku 1942 v Sote okupanti začali vraždiť Srbov. Vraví mi Lazo Verešević: Paľo, vidíš, čo sa robí…? Títo zabíjajú… Nech, reku, vravím mu, zabíjajú, ja sa nebojím! Mám karabín… On mne: Načo ti je karabín! Daj ho nám, partizánom… Tak som pušku zaniesol do Molovinu Pavlovi Červeňákovi. Asi bol Rusín, akiste komunista, keď mal spojenie s partizánmi… Vtedy som, vravím, býval v Sote. Môj apko Čáni, materin otec, mali kedysi pri tejto dedinke rybník, potom tam istý človek predával vodný mlyn – kúpil ho môj otec. Mlyn bol takých 150 – 200 metrov vzdialený od dediny, na okraji lesa. Odtiaľ som odchádzal všade, kde bolo treba, veď som dôkladne poznal všetky cestičky a chodníky: do Molovinu, Prnjavoru… Tam vtedy všetkých pobili; všetko spálili…

Dávno, dávno to bolo… Lež spomienky na chvíle stretnutia so smrťou zostávajú do smrti. Ťažká závora nedovolí dosýpať soľ na ranu. Nepýtame sa na podrobnosti. Jas v očiach partizána ustupuje, zhasína, káže mlčať a počúvať…

– Červeňáka zabili a karabín zobrali. Voľakto ho vyzradil… Spojenie s partizánmi som predsa neprerušil. Prv než som odišiel k partizánom, odnášal som listy: z Prnjavoru do Molovinu a Bapsky, potom Jelici Stanivukovićovej do Šídu; s ňou som blízko spolupracoval…

Pravdaže, nasledovali dni, týždne, ba mesiace, keď smrť bola častým bodom na rokovacom programe odbojárov… Papuk, Krndija, Majevica… (Po šumama i gorama naše zemlje ponosne…).

– Celú Fruškú horu som pochodil. Bol som v II. sriemskom oddiele (Písala mi, moja milá, do oddielu list…). Ten vlastne bol zberným strediskom, do ktorého prichádzali budúci bojovníci. Odtiaľ odchádzali do jednotlivých brigád; ja som odišiel do Batroviec. Zaradili ma do VI. brigády.

Frušká hora je síce veľká, zato svet je malý, Slovák Slováka ak aj ihneď nezočí, tak ho zaraz pocíti… Lenže či sa mu ihneď aj prizná, to už je iná pieseň:

– V tej istej brigáde boli ešte dvaja Šíďania: Ďuro Krnáč a Jano Stupavský, brat Paľa Stupavského. Ale neboli sme spolu, každý z nás bol zaradený do inej jednotky. Pamätám sa, ako to bolo, keď sme sa stretli. Zavolal som naň: Ó, Jano, si to ty…?! A on mne: Šta gledaš u mene? Šta vravíš!? Ja jemu: Jano, vari si sa zbláznil…? Či ma nepoznáš? Ja teba poznám, ty si Jano Stupavský, vás volajú Veljo…  Ako ty vieš, ako ma…  pozrel sa, konečne, na mňa a ja mu vravím: Ja som Paľo Kozov (moje pôvodné priezvisko bolo Koza)… No a tak sme sa dali do reči. Podobne som natrafil aj na Ďura Krnáča… Nikto sa nechcel priamo predstaviť, nesmelo sa povedať pravé meno… V mojej jednotke bol aj Pavel Rečník z Hložian…

Priezvisko Koza…? Nie, nebolo partizánske. Tak sa naskutku kedysi volal otec Pavla Zorjana a jeho deti, prirodzene, tiež. Až po vojne, vraj:

– Brat Jano raz vraví: To je hanba… Koza… Koza! Zmeníme si to priezvisko… Dáki naši príbuzní sa volali Zolianovci a pozmenili si priezvisko na Zorjan, tak sme si, asi pred štyridsiatimi rokmi, aj mi premenili priezvisko Koza na Zorjan. Inak vo vojne ma volali Soća.

Miesta, ktoré Pavel – Soća spomenul, sú známe podľa tuhých bojov. Smrť tam kosila životy ako ostrá kosa klasy uprostred žatvy. S knedľou v hrdle posledný živý šídsky Slovák partizán tichým hlasom, ani čo by sme stúpali pomedzi nepriateľské stráže (Sred pušaka, bajoneta, straže oko nas…) pokračuje:

– Ó… Tam toho bolo… Tam sa hynulo… Raz sme dostali informáciu, v bosutských lesoch, že na nás zaútočia tankami, že nás všetkých povraždia… Naši vravia, ideme na Papuk… Tam už boli partizáni, so šajkačami na hlavách, ale s tromi rožkami; o nich hovorili: Nose kapu sa tri roga, pa se bore protiv boga! Vyviazli sme, ani nevieme ako, z obkľúčenia. Ranený som nebol nikdy, obišlo ma… Všeličo som prežil, ale najkritickejšie bolo roku 1944 vo Vrdniku, odkiaľ bol veliteľ našej brigády. Keď mu v rodisku zavraždili otca, vydal povel, aby sme na Vrdnik zaútočili. Prekvapili sme nepriateľa, pochytali sme… ani neviem koľkých. Nepýtajte sa ma, čo s nimi bolo a ako bolo… Už len toľko vám poviem, že boli situácie, keď guľky kolo nás hvižďali ako osy… (Strieľa puška aj guľomet…). Ľudia, zasiahnutí, padali ako snopy. Zobrali sme ich, preniesli na bezpečné miesto. Keď prišli medicinári, ak ranený bol živý, ošetrili ho, odniesli do tyla, keď nebol živý, zostal tam… Koľko zabitých zostalo na bojiskách…

o   O   o

Bŕŕŕ… Zima nám, hľa, trošku ukázala zuby, a už sme z nej nervózni, uzimení, prechladnutí. Hoci sa, ak vôbec musíme von, dobre oblečieme, poberieme sa do fujavice s hrejivou myšlienkou, že doma nás čaká dobre vyhriata izba a teplý obed či večera. Všetko, čo partizánom onehdy chýbalo, máme na dosah ruky, hoci, len čo je pravda, nie práve všetci a nie prráve rovnako. Z (pra)dávno proklamovanej rovnosti sa jedným dostalo za hrsť, iným za klobúk, podaktorým veru i za plné vrece; takže niektorí sú rovní, iní rovnejší a tí tretí naj… Nuž, ale… Vráťme sa k príbehu posledného živého šídskeho slovenského partizána.

– V zime bolo najťažšie. Boli sme slabo oblečení, keď bolo možné, spávali sme v dedinských školách. V nich boli piecky, naznášali sme drevo, les bol všade okolo, dreva dosť. Ležali sme na podlahe na slame, oblečení, kto mal kabanicu, bol na tom lepšie, kto nemal, ten mrzol… Prikrývali sme sa po dvaja – traja jedným kabátom, len aby nám bolo teplejšie… Keď nám sedliaci doniesli jedlo, mali sme čo jesť, keď nedoniesli, tak sme hladovali. Neskoršie sme mali aj vlastnú kuchyňu; kuchári najčastejšie varili zemiaky… Dedinčania prinášali zemiaky a cibuľu, niekedy dokonca i sliepky; sem-tam sa nám podarilo v lese odstreliť dáku divinu…

o   O   o

Až sa vojna skončila, jedni sa z nej vrátili bohatší, iní chudobnejší… Partizán Pavel Zorjan neprofitoval. Bol a zostal poľnohospodár.

– Nezamestnal som sa, oral som, sial a žal… Nebolo jednoduché zamestnať sa a nechcel som cudzie. Bol som roľník, vždy som sa snažil ísť do kroku s pokrokom. Postupne som sa vzmáhal; keď sa naskytla príležitosť, kúpil som traktor, aby sa mi robilo ľahšie než dovtedy koňmo…

Hrdlačil Pavel Zorjan, drel, makal plnou parou, kým vládal, na nič sa nesťažoval, na nič nenadával. Díval sa, v rokoch vytúženej slobody, na život s otvorenými očami, ako sa onehdy, počas vojny, nebojácne a priamo pozeral do očí smrti. Až staroba zabúchala na dvere, začal sa, konečne, ohliadať po tom, čo mu, podľa zákona, patrilo. Musel nájsť dvoch svedkov (ešte že si pre nich predtým neprišla sama smrť), ktorí potvrdili, že bol bojovník, dosvedčili, kde bol, aký bol… Nuž a tak aj on, ako tisíce jeho vojnových druhov dávno pred ním, získal bojovnícky prídavok. Aký je – taký je, je jeho.

– Dvadsaťtisíc nie je veľa, ale nesťažujem sa, vyžiť sa dá… Teraz už zem neobrábam, nechal som si len dve reťaze pôdy a vinohrad pri dome. Tu v stajni, poďte dnu, som kedysi choval desať – dvanásť býkov. Tu som mal, hľa, pálenicu, tam vidíte, tie sudy boli kedysi plné vína, toto tu naukladané drevo som sám popílil a porúbal…

Tvrdý oriešok je veru Pavel Zorjan. Čo všetko tento človek prežil, čo zažil, čo ho gniavilo, čo ho láskalo a čo fliaskalo…

Napadlo vám niekedy – pýtame sa vo chvíli, keď nás, na rozlúčku, obdarúva plným košíkom šťavnatého sladkého sriemskeho hrozna – načo to vlastne všetko bolo…?

– Pravdaže, a koľko ráz… Zišlo mi na rozum, ako som zostal živý tam, ako som prežil hentam, keď naša čata, tridsať – štyridsať ľudí, útočila a pätnásti – dvadsiati zahynuli… O podaktorých ani nevedno, kde a ako padli, kde zostali, keď sme museli ustúpiť. Lebo niekedy sme zvíťazili my, inokedy nepriateľ; kto prehral, musel cúvnuť. A že kedy som po oslobodení najlepšie žil? Teraz… Teraz žijem najlepšie. Hneď po vojne nebolo ľahko; otec nás mali piatich na krku a len jutro zeme… Čo vám poviem… bola to chudoba. Teraz mám všetko, čo mi načim. Lenže celkove, u nás – nie je dobre. O deväťdesiat percent je horšie ako po vojne. Po oslobodení bol aspoň dáky poriadok. Teraz si nikto nikoho neváži, jeden druhému podkladá nohu… Počas socializmu bolo super, kým bol Tito živý, keď sa pominul, tí, čo prišli po ňom, rozj…li Juhosláviu na šesť – sedem častí. Tak prečo sme bojovali?!

 Juraj Bartoš