Literárne interview: Marek Vadas

Knižne ste debutovali zbierkou poviedok Malý román, ktorá vyšla roku 1994 vo vydavateľstve KK Bagala. Čo pre vás vtedy znamenalo vydanie tejto knihy a aké texty sa v nej nachádzajú?

– Boli to krátke texty, paródie na rôzne žánre, zaváňalo to čiernym humorom a absurditou, experimentom. Bola to tuším druhá alebo tretia kniha v Kaliho vydavateľstve a vyšla v čase, keď pôvodná tvorba na slovenskom trhu chýbala. Všetky vydavateľstvá sa po revolúcii vrhli na zahraničné mená, ktoré dovtedy nemohli vyjsť, a hviezdy – záruky predaja. Domáceho autora vtedy považovali za čistú stratu. Kaliho knihy však ukázali, že nejaký dopyt po domácich literárnych hlasoch existuje. Pamätám si na krst knihy – plná krčma oproti kníhkupectvu, hlava na hlave, hralo niekoľko kapiel, Kali si tam dokonca našiel budúcu manželku… Kniha mala tuším 16 recenzií, čo je dnes nepredstaviteľné.

Dve knihy – Univerzita (1996) a Diabol pod čapicou (2002) – ste vytvorili spolu s Emanom Erdélyim. O aké spoluautorstvo šlo a čo je príznačné pre tieto vydania?

– Tie knihy mali úplne inú poetiku ako moje samostatné prózy. Šlo o hru, zábavu, ktorá hlavne v prípade Univerzity mala aj slušný ohlas. S Emanom sme prišli na vysokú školu tesne po revolúcii s tým, že konečne prišla sloboda a máme možnosť učiť sa to, čo komunisti dovtedy nedovolili, ale ako nám povedal spolužiak, ktorý vyskúšal univerzitu aj pred rokom 1989, nič sa tam nezmenilo, učili presne tí istí ľudia, len namiesto marxizmu a leninizmu boli zrazu odborníci na dejiny umenia, medzinárodné robotnícke hnutie zamenili za fenomenológiu. Univerzita vznikala na prednáškach a miestami šlo o doslovné prepisy bludov, ktoré sme počúvali na škole, bolo to naše východisko zo zúfalstva a bezmoci.

Viaceré vaše knihy sú inšpirované Afrikou, tamojšími ľuďmi, nezvyčajnými príbehmi a legendami… Ako a kedy ste sa prvýkrát dostali do Afriky a čo vás lákalo, aby ste sa tam znovu vracali?

– Prvýkrát som šiel v roku 1997 ako novinár do Schweitzerovej nemocnice v gabonskom Lambaréné. Na spiatočnej ceste som sa zastavil v Kamerune, do ktorého som sa potom trinásťkrát vrátil. V tej krajine je celá Afrika: púšť aj tropický prales, oceán aj sopečné pohoria, 300 národov, kresťanstvo na všetky spôsoby, islam i prírodné náboženstvá. Vidiek, a najmä v horskom páse okolo nigérijských hraníc, žije stále podľa stáročných tradícií. Sú tam malé kráľovstvá s kráľmi, radami starších a kúzelníkmi, liečiteľmi a duchmi. Vo svojich knihách sa nesnažím opisovať tamojšie fakty, nie sú to reportáže ani beletrizácia ich spôsobu života. Píšem o tom istom, o čom som písal predtým, akurát som to posunul do iného prostredia, kde sa mi voľnejšie pohybuje, kde mi spôsob rozprávania umožňuje popierať zaužívanú logiku.

V poznámke na obálke knihy Zlá štvrť (2018) sa uvádza, že váš rukopis je „ovplyvnený africkým štýlom rozprávania, v ktorom sa mieša skutočnosť a fantázia, mágia a čierny humor, absurdita a temné existenciálne tóny“. Akým spôsobom ste sa zoznámili s takýmto „temným“ africkým štýlom rozprávania?

– Rozprávanie by som nenazval temným, mieša sa v ňom irónia so sentimentom, humor a vážnosť, tajomstvo a absurdita… Samozrejme, čítavam prózy afrických autorov, ale spôsob môjho rozprávania má istú časť inšpirácie v africkom krčmovom rozprávaní, kde sa príhody podávajú plynule bez časovej následnosti, so zdanlivo nesúvisiacimi odbočkami a s logickými chybami. Vždy ich počúvam s úžasom nad tým, aké zábavné je zabudnúť na zaužívané pravidlá a akú dravosť a silu má slobodná reč a nadšenie z príbehov.

V knihe Šesť cudzincov (2021) poukazujete na takmer zabudnutý protirómsky pogrom, ktorý sa stal v malej obci na západnom Slovensku v roku 1928. Na obálke knihy píše, že tento „príbeh o šialenstve“ by sa rovnako dobre mohol odohrať včera, dnes i zajtra… Ako ste sa dozvedeli o tomto príbehu? Používali ste pri písaní knihy určitý dokumentárny materiál?

– Ten príbeh by zostal utajený nebyť náhody a známosti jedného novinára a človeka z jedného zapadnutého okresného archívu. Prípad, ktorého utajovaná zložka sa po rokoch odtajnila, bol neskôr popísaný v novinách SME. Bol šokujúci nielen tým, akej surovosti sú schopní dopustiť sa obyčajní ľudia, pokiaľ na to dostanú príležitosť, ale aj spôsobom vyšetrovania, keď kňaz zorganizoval zbierku na podplatenie rodín obetí, keď kňazi a policajti svedčili proti obetiam a keď za vraždy súd nakoniec nikoho nepotrestal a padli len tri symbolické tresty za výtržníctvo. Obete dodnes nemajú v Pobedimi ani symbolický kríž. Mojím zámerom však nebolo napísať román o udalostiach, rozhýbať dokument do príbehu, opisovať brutalitu. Pre mňa bolo najšokujúcejšie to ticho, ktoré panovalo takmer sto rokov. Je to kniha o tichu, ľahostajnosti, vyhýbaniu sa zodpovednosti, o vine, ktorá pretrváva a zasahuje do životov komunity.

Ste aj autorom kníh pre deti Rozprávky z čiernej Afriky (2004), Útek (2016) a Krutá Marta (2020). V čom je rozdiel medzi vašou literatúrou pre deti a pre dospelých?

– Témy sú si podobné, rozdiel je v jazyku. Neexistuje námet, ktorý by sa nedal spracovať do detskej knihy. Dôležitý je však spôsob podania a hľadanie vhodného tónu, to je pre mňa pri písaní pre deti najťažšie. Útek je reakciou na utečeneckú krízu. Chlapec v ňom so svojím psom hľadá bezpečné miesto a prechádza fiktívnymi mestami, ktoré sú alegóriami ľudských vlastností. Text hovorí o tom, ako sa správame k cudziemu, neznámemu. Krutá Marta je veselý horor pre najmenších, ktorý hovorí o vzťahu dieťaťa a domácich zvierat, o hre, ktorá nie je príjemná všetkým účastníkom.