VOJTECH MIHÁLIK
Na jar sa vodia pätnásťročné deti za ruky,
prichádzavajú k vode, hádžu biele
voňavé kvety z čírej samopaše do prúdu
a vážne chýlia svoje nedospelé
hlavičky k sebe: svitanie a strach.
Kučeravé dievčatko vetrí z toho galibu,
troška sa rumení a občas obzerá sa,
či sa tu azda nezjavuje mama.
Nedotýkaj sa ma,
nedotýkaj sa ma.
Ach, či sa nesmú dotknúť srdcia sŕdc?
Odvracia tvár, nevie, čo by vravel,
ale veď, bože, teplí nebo, múdre jablone,
plavá voda a bezradnosť pokory
za oboch hovorí.
Na jar sa vodia pätnásťročné deti za ruky,
prekrásne hračky našej mladosti:
kučeravé dievčatko s ostýchavým chlapcom,
mašľa vypratá,
hlava strapatá.
Hore vietor šušle: fiú, fiú, fiú.