Pri príležitosti 8. marca – Dňa žien zaujímavé by bolo vrátiť sa do minulosti našich babičiek a pri písaných pamiatkach sa pristaviť nad údajmi, ktoré svedčia o začiatkoch zhromažďovania a činnosti spolkov našich žien pôsobiacich v každej slovenskej osade vo Vojvodine.
Československý spolok žien začal aktívne pôsobiť takmer vo všetkých slovenských a českých osadách v rámci Československého zväzu v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov, neskoršie Juhoslávie. Predtým sa tunajšie slovenské feministky zapájali do spolku Živena, v rámci ktorého vychádzal ženský Letopis Živeny a v ktorom naše spisovateľky a národné pracovníčky publikovali svoje práce. V niektorých prostrediach pred a počas prvej svetovej vojny sa ženy zhromažďovali okolo spolkov evanjelických žien, aby po založení Československého zväzu roku 1921 všetky slovenské a české ženy boli navzájom spojené s Ústredným spolkom čs. žien v Kráľovstve SCHS. Medzi zakladajúcimi členkami bola Ľudmila Hurbanová (1878 – 1969), kultúrna, osvetová a organizačná pracovníčka zo Starej Pazovy.
Na základe zachovaných dokladov v písomnej pozostalosti Ľudmily Hurbanovej dalo by sa povedať, že už pred založením Spolku československých žien (roku 1921) jestvoval Spolok slovenských žien. O tom hovorí konkrétny doklad – štatút tohto združenia (písaný latinkou v srbčine / chorvátčine), ktorý pravdepodobne bol schválený 1. júna 1920. Text obsahuje 18 strojom klepaných článkov a jeden (19. čl.) dopísaný rukou. Z tohto dokladu vidno, že úlohou slovenského spolku bolo: „Vytrhnúť našu ženu zo spoločenskej pasivity, získať ju pre verejnú a spoločenskú prácu a informovať ju o jej právach a povinnostiach v štáte… Prostriedky a spôsoby pre to sú: vzájomne sa oboznamovať a samovzdelávať, organizovať vzdelávacie kurzy, verejné čítania a prednášky s diskusiami o jednotlivých témach týkajúcich sa práv a povinností žien v spoločnosti a štáte, zaobstarať knižnice a čitárne, v ktorých by boli vhodné knihy a noviny. Riadnou členkou sa môže stať každá dievka, ktorá skončila školu alebo ktorej školské zákony nehatia vstup do takéhoto združenia a každá žena, ktorá pred vstupom do združenia vyhlási, že schvaľuje program združenia a že v jeho duchu bude aktívne pracovať. Správny výbor tajným hlasovaním prijíma alebo neprijíma novú osobu bez debaty….“ uvádza sa v tomto texte.
V písomnej pozostalosti Ľudmily Hurbanovej sa nachádza aj ďalší text – Návrh na premenu stanov Ústredného spolku čs. žien v Kráľovstve SCHS. V ňom sa uvádza aj toto: „Cieľom spolku je slovanská vzájomnosť v duchu slovanského básnika Jána Kollára… Cesty k cieľu: prednáškami, ochotníckymi divadlami, výstavami šíriť známosť o slovanskom svete. Podporovať dobročinné a výchovné účely na poli národnej osvety. Členovia sú riadni, zakladajúci, podporujúci a čestní…. Spolok spravuje: Ústredné zhromaždenie, ústredný správny výbor a ústredný dozorný výbor… Zhromaždenie zvoláva predsedníčka a tajomníčka skrz časopis, osem dní pred zhromaždením rátajúc od uverejnenia s udaním rokovacieho programu. Zhromaždenie môže právoplatne uzavierať, keď je prítomná šestina všetkých riadnych a ženských zakladajúcich členov….“
Ľudmila Hurbanová bola predsedníčkou Ústredného spolku čs. žien do roku 1924. Venovala sa najmä organizácii výstav, divadelných predstavení, robila zbierky pre sirotinec v Kovačici, rozširovala slovenské knihy a časopisy, pripravovala rôzne osvetové prednášky pre ženy.
Tajomníčkou Ústredného spolku čs. žien bola Eržika Mičátková (1872 – 1951), národná pracovníčka, spisovateľka a prekladateľka z Kysáča. Aj ona veľa prispievala do Letopisu Živeny a do iných časopisov s poviedkami a črtami s realistickým pohľadom na ženské hrdinky. V období rokov 1910 – 1913 bola členkou výboru pobočky spolku Lipa, do roku 1918 podpredsedníčkou Spolku ev. žien v Kysáči. V období rokov 1921 až 1923 pôsobila ako tajomníčka, a potom až po rok 1932 bola predsedníčkou Ústredného spolku čs. žien v Kráľovstve SCHS / Juhoslávii. Vo svojej práci dosiahla pozoruhodné úspechy.
O ženskom angažmáne v spoločnosti učiteľ Ferdinand Klátik v článku Desať rokov ľudovýchovnej činnosti v roku 1933 zapísal: „Byť členkou ženského spolku na dedine nie je ľahkou vecou. Taká žena musí zniesť väčšie tortúry ako muž, a preto činnosť so ženami vyžaduje väčšiu pozornosť mužov. Pre domáci pokoj nemohol a nesmel muž ani len na prednášky alebo do spevokolu chodievať. Naša žena telesnou silou a rozvitosťou nielenže sa vyrovnáva mužovi, ale ho mnoho ráz i predíde, a tým je i jej vplyv v dome silnejší, ako to býva inde. Dnes, keď žena má príležitosť zúčastniť sa na svojich besiedkach, býva povolnejšia i voči mužovej neprítomnosti v dome. Sú predpoklady, podľa ktorých sa dá uzatvárať, že je naša žena konštruktívnejšia od muža.“
Katarína Verešová